Choď na obsah Choď na menu
 


Lev XIII - encyklika - 1893

Text je prevzaty z Wiki

 

Encyklika pápeža Leva XIII. Providentissimus Deus o štúdiu Svätého Písma (1893)

  • Encyklika Leva XIII. je prvou obsiahlou cirkevnou rozpravou (traktátom) o otázkach, ktoré nastolila moderná biblická veda. Pápež bezvýhradne uznáva cenné služby, ktoré vykonali nové výskuné metódy biblickej vedy; chce, aby všetky prostriedky modernej vedy slúžili hlbšiemu chápaniu posvätných kníh. Sväté písmo je však slovo Božie, a preto je neomylné. Vedecký výskum túto sutočnosť nikdy nesmie stratiť zo zreteľa. Nijaké vysvetľovanie nesmie preto zanedbať normy viery a Tradície.
  • Základnou myšlienkou encykliky je pevné presvedčenie, že medzi slovom Svätého písma a výsledkami vedy nemôže existovať protirečenie za predpokladu, že obe stránky čestne usilujú dopátrať sa pravdy a že si uvedomujú svoje hranice, lebo existuje len jeden Boh, ktorý stvoril prírodu, ktorý upravuje dejiny a je pôvodcom posvätných kníh, lebo Boh nemôže sám sebe protirečiť.

Viera ako norma výkladu Písma

[...] Katolícky exegéta vidí svoju hlavnú úlohu a svoju svätú povinnosť v tom, že tie svedectvá Písma, ktorých význam už bol autenticky vyložený - také vysvetlenie môže byť dané z vnuknutia Ducha Svätého svätými pisateľmi, ako je to na mnohých miestach Nového zákona, alebo Cirkvou slávnostným rozhodnutím za asistencie toho istého Ducha Svätého, alebo obyčajným všeobecným magistériom -, vykladá v tom istom zmysle. Vďaka pomocným prostriedkom svojej vedy má ukázať, že iba toto vysvetlenie môže zodpovedať základom hermeneutiky.

V ostatných otázkach treba hľadať cestu na ich riešenie pomocou viery ("analogia fidei") a v katolíckom učení, ktoré dostávame od cirkevného magistéria a ktoré musíme pokladať za najvyššiu normu. (DS 3283)

 Význam cirkevných Otcov vo výklade Písma

[Každé katolícke vykladanie Písma musí čerpať z bohatstva cirkevnej Tradície. Toto vykladanie nie je nejakým súkromným podujatím, ale hlbším vnikaním do zmyslu Písma, vychádzajúcim z katolíckeho povedomia.]

A tak svätí Otcovia, ktorí "po apoštoloch vo svätej Cirkvi sadili, polievali, budovali, pásli, živili, čím ona rástla", majú najvyššiu autoritu zakaždým, keď svedectvo Písma vykladajú všetci tým istým spôsobom súhlasne ako súčasť učenia viery a mravov. Z ich zhody očividne vyplýva, že ide o katolícke učenie viery tradované od apoštolov. (DS 3284.3285)

[Aj ich osobné názory si zasluhujú zodpovedný rešpekt. - Na druhom mieste treba mať v úcte katolíckych exegétov, ktorí pri svojich výkladoch vychádzajú zo svojho katolíckeho povedomia.]

Pomocné vedy

[...] [U učiteľov Svätého písma a teológov] sa preto vyžadujú hlboké znalosti a dôkladné cvičenie v pravej vede kritiky. Neprávom a na škodu náboženstva sa tu zavádza akási zručnosť, ktorej sa dáva čestný názov 'vyššej kritiky'. Tá má vraj z čisto vnútorných dôvodov usudzovať o pôvode, celistvosti a hodnovernosti nejakej knihy. Naproti tomu je však zjavné, že v otázkach historiografie - a do nej predsa patrí pôvod a zachovanie nejakého spisu - prvoradé miesto zaujímajú dejinné svedectvá, a tie predovšetkým treba čo najstarostlivejšie pozbierať a preskúmať. Vnútorné dôvody nie sú zväčša také dôležité, aby ich bolo možné uvádzať ako vlastný dôvod, nanajvýš sú len akýmsi potvrdením. (Keby sme sa chceli postaviť na stanovisko čisto imanentnej kritiky, vzdali by sme sa akejkoľvek istej normy. Boli by sme vydaní celkom napospas vede nepriateľskej Biblii. Taká veda však vyúsťuje do zmätku názorov.) (DS 3286)

] [Mnohé útoky proti Svätému písmu sa podnikali zo strany prírodných vied. Preto sú také nebezpečné, že v dôsledku svojej veľkej názornosti sú veľmi nákazlivé.]

Preto je exegétovi Svätého písma poznanie prírodných vied dobrou pomôckou, aby falošné závery o božských knihách ľahšie odhalil a vyvrátil. - Medzi teológom a fyzikom nemôže byť opravdivý protiklad, keď sa obaja držia svojich hraníc. Majú si, podľa napomenutia sv. Augustína, dávať pozor a nerozvážne "nevyhlasovať neprebádané veci za poznané". A keby sa predsa vyskytli názorové odlišnosti, sumárne pravidlo stanovuje, ako sa má teológ správať: "Čo sú schopní fyzici dokázať opravdivými dôkazmi o povahe vecí, my ukážme, že to nie je v protiklade s Písmami; čo však vo svojich dielach prinášajú ako protirečenia našim Písmam, t.j. katolíckej viere, to musíme nejako ukázať, alebo neochvejne veriť, že je to falošné." Aby sme pochopili správnosť tohto pravidla, musíme si najprv uvážiť, že svätopisci alebo správnejšie "Duch Boží, ktorý skrze nich prehovoril, nechcel učiť ľudí také veci, ktoré nikomu neslúžili na spásu (ako je vnútorná štruktúra viditeľných vecí)". A preto sa ani nesnažili o nejaké bádanie prírody, ale príležitostne veci sami opisovali a hovorili o nich raz v prenesenom zmysle, inokedy podľa všeobecného jazykového úzu, ktorý bol v tých časoch zaužívaný a ešte aj dnes sa používa v mnohých veciach každodenného života, a to aj medzi vzdelanými ľuďmi. V bežnom spôsobe vyjadrovania sa na prvom mieste vyzdvihuje to, čo je prístupné zmyslom; podobne postupuje aj posvätný autor (na čo upozornil Anjelský doktor svätý Tomáš Akvinský): "(Mojžiš) sa riadil podľa zmyslového zdania", to znamená podľa toho, ako sa sám Boh priblížil ľudským spôsobom k ľuďom, keď ich oslovil. (DS 3287.3288)

Historické problémy

Tieto zásady treba aplikovať aj na iné príbuzné vedné odbory, najmä na historiografiu. Žiaľ, sú mnohí, čo s veľkou námahou skúmajú staroveké pamiatky, mravy a zriadenia národov a podobné historické svedectvá a vynášajú ich na svetlo, no pritom často iba s tým zámerom, aby v posvätných knihách odhaľovali omyly a aby tak ich vážnosť stále viac podkopávali a vyvolávali vzhľadom na ne pochybnosti. Mnohí to robia v otvorenom nepriateľstve bez oprávneného dôvodu. Veď svetským knihám a dokumentom minulosti prikladajú takú vieru, ako keby ani nejestvovala možnosť pomyslieť na nejaký omyl, ale knihám Svätého písma sa zdráhajú venovať náležitú vieru, keď čo i len tušia akýsi náznak omylu, bez toho, aby ho starostlivo skúmali. (DS 3290)

 Božský pôvod a neomylnosť Svätého písma a všetkých jeho častí

Je možné, že prepisovači rukopisov sa dopustili nejakých chýb. Tu sa vyžaduje starostlivé skúmanie. [...] Bolo by však úplne nespravodlivé zúžiť božské vnuknutie len na určité časti Svätého písma, alebo pripustiť, že sa svätopisec mýlil. Nie je prípustné ani postupovanie tých, čo sa chcú zbaviť všetkých ťažkostí tak, že bez váhania pripúšťajú, že božské vnuknutie sa vzťahuje len na veci viery a mravov, inak na nič iné; pritom vychádzajú z tohto falošného predpokladu: keď ide o pravdu výpovedí, netreba vraj ani tak veľmi skúmať, čo Boh povedal, ako skôr, prečo to povedal. (DS 3291)

Veď predsa všetky knihy, ktoré Cirkev uznáva za posvätné a kanonické, sú celé, so všetkými svojimi časťami napísané z vnuknutia Ducha Svätého. A božské vnuknutie sa nemôže dopustiť nijakého omylu, ono podľa svojej podstaty vylučuje akýkoľvek omyl, a vylučuje ho s tou istou nevyhnutnosťou, s akou Boh, najvyššia Pravda, nemôže byť vôbec pôvodcom nijakého omylu.

Toto je starobylá a stála viera Cirkvi. (DS 3292) [Nasleduje odvolanie sa na koncily vo Florencii, Tridente a Vatikáne.]

Je zbytočné odvolávať sa na to, že Duch Svätý použil ako nástroje na písanie ľudí, a tak sa chýb dopustil nie vlastný pôvodca, ale inšpirovaní pisatelia. Veď Duch Svätý ich nadprirodzenou silou tak pobádal a pohýnal do písania, tak stál po ich boku, že všetko a len to, čo rozkázal, aj správne v mysli pochopili, aj chceli verne napísať a aj vhodne s neomylnou pravdou vyjadrili; inak by Svätý Duch nebol pôvodcom celého Svätého písma. Tejto viery sa Otcovia vždy pridržiavali. Augustín hovorí: Keďže oni napísali, čo im on ukázal a vnukol, nemožno preto v nijakom prípade pochybovať, že to on napísal, lebo oni ako údy jeho hlavy vykonali to, čo z vnuknutia hlavy spoznali. Svätý Gregor Veľký hovorí: Otázka, kto to napísal, je zbytočná. Viera totiž hovorí, že pôvodcom knihy je Duch Svätý. On sám teda písal, čo napísať vnukol; on sám to napísal, pretože dielo pisateľa oživil svojím dychom. (DS 3293)

Z toho vyplýva: Kto pripúšťa, že by sa na pravých miestach Svätého písma mohol nachádzať omyl, ten buď prevracia katolícky pojem božského vnuknutia, alebo robí samého Boha pôvodcom omylu. A tak bolo pevným presvedčením všetkých Otcov a cirkevných Učiteľov, že zo svätých Písem, ako ich napísali posvätní autori, je vylúčený akýkoľvek omyl. Preto sa snažili dôkladne, ale aj s náboženským cítením dať do súladu viaceré miesta, o ktorých sa zdalo, že obsahujú protirečenie alebo nejakú diferenciu - sú to napokon skoro tie isté miesta, ktoré sa dnes pod nálepkou novej vedy uvádzajú ako námietka. Súhlasne totiž vyznávajú, že tie knihy v ich celku a v ich častiach pochádzajú bez rozdielu z božského vnuknutia a že sám Boh, ktorý prehovoril skrze svätopiscov, nemohol nič také povedať, čo by sa odkláňalo od pravdy. [...] (CD 3293)

Smernica pre bádanie

[...] [Aj svetská veda by sa mala starať a pomôcť riešiť veľké úlohy katolíckej exegézy. Najvyššou zásadou každého takéhoto bádania nech je:]

Boh je stvoriteľom a upravovateľom všetkých vecí, je aj pôvodcom Svätého písma. A tak sa nedá zo sveta vecí alebo z pamätníkov dejín uviesť nič, čo by bolo naozaj v protiklade so Svätým písmom. Keď sa zdanlivo vynorí nejaké protirečenie, treba ho veľmi starostlivo odstrániť. Na jednej strane sa teológovia a exegéti majú uváženým úsudkom usilovať preniknúť k pravému a najpravdepodobnejšiemu zmyslu toho miesta, o ktorého zmysel ide; na druhej strane treba starostlivo preskúmať obsah protidôkazov. Neslobodno sa vzdávať ani vtedy, keď aj potom ostáva akési zdanie pre opak. Pravda totiž nemôže protirečiť pravde. Ostáva pravdou: buď vo vysvetľovaní slov Písma, alebo na druhej strane kontroverzie sa nachádza nejaký omyl. Kým oboje nie je vyjasnené, treba s rozhodnutím, počkať. Veď mnoho z toho, čo sa vo všetkých vedných odboroch povynášalo proti Svätému písmu, je dnes už bezvýznamné a celkom zastaralé. A naopak, aj predtým sa predkladali mnohé výklady miest Svätého písma - pravda, nie takých, v ktorých bezprostredne šlo o pravdy viery a mravov -, pri ktorých neskôr presnejšie skúmanie dospelo k správnejšiemu výkladu. Názorové výmysly totiž odvial čas, ale "pravda ostáva vo svojej sile naveky" (3 Ezd 4, 38). (DS 3294)

Pokora pred záhadami Svätého písma

Nech si nik nenamýšľa, že správne chápe celé Písmo. Augustín vyznal, že je toho viac, čo nechápe, než čo chápe. Keď niekto narazí na miesto, ktoré sa dá ťažko vysvetliť, nech si s opatrnosťou a mierou podľa toho istého svätca uváži: Je lepšie skloniť sa pred neznámymi znakmi, ktoré nám boli dané na úžitok, ako neužitočnými pokusmi o výklad vytiahnuť šiju z tohto jarma, a tak sa zamotať do osídiel omylu. [...]