.Dejiny biblického apoštolátu v katolíckej Cirkvi začínajú
katechézou sv. Petra v Turíčnu nedeľu (porov. Sk 2,14-36) a pokračujú mnohými vystúpeniami apoštolov a prvých diakonov desaťročia predtým, ako vznikli prvé spisy Nového zákona. Sv. Augustín v diele De catechizandis rudibus (4,5,6) tvrdí, že diakon Filip je vzorom pre každého katechétu, pretože s radosťou ohlasoval posolstvo o Ježišovi. Augustín sa považuje za autora metódy ohlasovania blahozvesti Evanjelia, keď ukázal smer biblického učenia jednak v náuke katechumenov a jednak v homílii. V stredoveku sa biblický apoštolát uskutočňoval najmä prostredníctvom tzv. lingua franca, (z tal. „otvorená, voľná reč“),čiže prostredníctvom rôznych malieb, vitráží, rezieb, obrazov a najmä prostredníctvom Biblia pauperum. Nástupom reformácie sa v protestantskom svete objavila zásada „sola Scriptura“ (z lat. „iba Písmo“). Neoprávnenosť tejto zásady napadol však už Lessing, keď jej vyznávačom postavil otázku, čo si treba myslieť o prvých kresťanoch, ktorí nemali ešte napísané ani slovo z neskoršieho Svätého písma... Neskôr sa pomerne na dlho zakorenil v náboženskom živote zvyk chápať Písmo oddelene od sviatostí, takže vznikol svet písma a svet sviatostí. Každý z nich bol reprezentovaný tou-ktorou cirkvou. Bolo to mylné zameranie a ono vzniklo najmä z dôvodu protikladných tendencií medzi katolíckou Cirkvou a protestantskými cirkvami. Do tohto stavu zasiahli pápeži svojimi radikálnymi vstupmi do biblického sveta, a to počnúc Levom XIII. (1878-1903) až podnes Na začiatku 20. stor. bola založená Pápežská biblická komisia (Lev XIII. 1902) a Pápežský biblický ústav (Pius X. 1909). Z predkoncilových encyklík je to najmä Providentissimus Deus („Zvrchovane prozreteľný Boh“; Lev XIII.; 1893; definícia inšpirácie, odporúča študovať hebrejčinu a gréčtinu); Spiritus Paraclitus („Duch Potešiteľ“; Benedikt XV. 1920; napísaná z príležitosti 1500-výročia smrti sv. Hieronyma; o jeho zásluhách a neomylnosti Písma); Divino afflante Spiritu („Vnuknutím Božieho Ducha“; Pius XII.; 1943; odporúča študovať literárne druhy); Sancta Mater Ecclesia („Svätá Matka Cirkev“; 1964; inštrukcia PBK o skúmaní historickej pravdy evanjelií).