Choď na obsah Choď na menu
 


O Lectio divina

14. 7. 2010

 

 http://www.inky.sk/BiblickePodklady.htm

Lectio Divina

 

 

 

Praktická metóda čítania Svätého písma

 

 

Návod na čítanie Písma
a niekoľko ukážok

KBD Svit 2005

 

OBSAH

Úvod

Potrebujeme pri čítaní Písma návod?

O čo ide pri lectio divina
Ako začať a na čo sa zamerať
1. Čítanie (lectio)

  • Čomu sa treba vyhnúť
2. Meditácia (meditatio)
3. Modlitba (oratio)
  • Medzi krajnosťami spiritualistov a aktivistov

4. Kontemplácia (contemplatio)
Čo možno od lectio divina očakávať
Kedy treba začať
Tri stručné príklady
Ďalšie informácie



Úvod

 

 

Liturgický a praktický náboženský život po Druhom vatikánskom koncile sa nesie v duchu požiadavky koncilových otcov, ktorí sa vyjadrili, že „Sväté písmo má byť veriacim čo najprístupnejšie" (DV 22).
Táto požiadavka dostáva svoje uskutočnenie v početných iniciatívach ako sú nové preklady Svätého písma, bohatý stôl Božieho slova v liturgii, ktorá bola po koncile obnovená, v mnohých inštitúciách, ktoré sa zaoberajú šírením Svätého písma a jeho používania a podobne. Obsahom tejto požiadavky je však nielen taká dostupnosť, že každý veriaci bude vlastniť Sväté písmo vo svojej reči, ale že bude vedieť aj s ním zaobchádzať, teda používať ho pre svoj duchovný prospech.Výstižne to vyjadruje vieroučná konštitúcia O Božom zjavení: „Svätý cirkevný snem vyzýva naliehavým a dôrazným spôsobom aj všetkých veriacich, najmä rehoľníkov, aby si častým čítaním svätého Písma nadobudli nesmierne vzácne poznanie o Ježišovi Kristovi" (/Flp 3,8/; DV 25). Podobne aj Svätý Otec Benedikt XVI. radil mládeži na XX. svetových katolíckych dňoch v Kolíne n. Rýnom: „veľmi dôležitá je láska k Svätému písmu a aj viera Cirkvi, ktorá nám otvára zmysel Písma".
Dnešný človek by v mnohých prípadoch azda aj bol ochotný žiť podľa viery, keby ju poznal do hĺbky a keby v praktickom živote podľa viery spoznal perspektívu pre svoju slobodu.

 

 

Predkladaná brožúrka s názvom Lectio divina ponúka návod ako možno nadobudnúť toto „nesmierne vzácne poznanie" Ježiša Krista, ktoré naplnilo apoštolovi Pavlovi celý jeho život a stalo sa mu najdrahším pokladom (porov. Flp 3,8).


Potrebujeme pri čítaní Písma návod?

Lectio divina je meditatívny spôsob duchovného čítania Svätého písma, ktorý praktizovali cirkevní otcovia už v dávnych časoch. Známe je používanie lectio divina u kňaza Origena, na Západe to bol najmä svätý Benedikt, ktorý kládol veľký dôraz na lectio divina v regulách svojej rehole. Aj stredoveké rehole, ktoré priniesli obnovu náboženského života, sa veľmi horlivo venovali meditatívnemu čítaniu Písma ako základnému prameňu svojej spirituality.

Slovanské národy prejavujú vďačnosť svojim vierozvestom Sv. Cyrilovi a Metodovi, ktorí za základ svojej misie vzali Sväté písmo preložené do reči našich predkov. Ich misia mala možno preto úspech, že bola postavená na starostlivo zostavenej liturgii a na používaní Písma preloženého do reči ľudu. Protestantská reformácia - akokoľvek je alebo bude hodnotená - pripomenula potrebu sa venovať čítaniu Svätého písma.

Dvadsiate storočie je predovšetkým charakteristické mohutným rozvojom liturgického a biblického hnutia ešte v prvej polovici storočia. Všeobecný vzrast pozornosti voči Svätému písmu možno považovať za osobitný znak časov, v čom treba vidieť jasný impulz Ducha Svätého pre túto dobu. Dvadsiate storočie je storočím intenzívnej biblickej práce aj na vedeckom poli, storočím mnohých biblických encyklík pápežov, ale aj intenzívnej biblickej formácie systematicky organizovanej v teologických školách alebo aj spontánne pestovanej v biblických krúžkoch a podobne. K týmto trendom mohutne prispel Druhý vatikánsky koncil dokumentom najvyššieho významu: vieroučnou konštitúciou O Božom zjavení (Dei Verbum), v ktorej vedie veriacich k pestovaniu osobného vzťahu k Svätému písmu. Jedným za najjednoduchších spôsobov čítania Písma je lectio divina. Veľkú pozornosť jej venuje aj dokument Pápežskej biblickej komisie Interpretácia Biblie v Cirkvi z roku 1993.


O čo ide pri lectio divina

Medzi nami žije mnoho takých ľudí, ktorí sa počas totality zúčastňovali na stretnutiach v rôznych, najmä mládežníckych krúžkoch. Tieto stretnutia boli orientované väčšinou na modlitbu a na to nadväzujúce predsavzatie, ale prakticky vždy sa pritom používalo Sväté písmo. Dá sa preto tvrdiť, že títo kresťania už skúsili niečo z čítania Svätého písma formou lectio divina.

O lectio divina bolo napísaných mnoho kníh a odborných článkov, ktoré ponúkajú pomerne rozličné schémy postupu. Najviac zaužívanou schémou je postup, ktorý zahrnuje 4 kroky:

 

  • Čítanie (lectio)
  • Meditácia (meditatio)
  • Modlitba (oratio)
  • Kontemplácia (contemplatio)

 

K tomu treba poznamenať, že uvedené štyri stupne netreba presne oddeľovať a nejako „fázovať"; ide totiž o dynamický proces, ktorý sa začína čítaním textu a postupne vrcholí v osobnom stretnutí s Božím slovom, obsahom ktorého je tichá radosť z Ježiša Krista, víťaza nad smrťou a darcu radosti z Božieho slova. Takáto skúsenosť potom predstavuje nezabudnuteľné, trvalé duchovné bohatstvo človeka.

Jeden z najznámejších šíriteľov metódy lectio divina, kardinál Carlo M. Martini ešte ako arcibiskup v Miláne veľmi vytrvalo propagoval tento spôsob čítania Svätého písma a napísal o tom mnoho publikácií, niektoré z nich boli preložené aj do slovenčiny.

 

Videoklipy - kardinal Martini

http://www.youtube.com/watch?v=QRqWQ03QTsg&feature=related

http://www.youtube.com/watch?v=-ccwcdy5yhQ&NR=1

http://www.youtube.com/watch?v=Z2wrPnqeGw0&feature=related

http://www.youtube.com/watch?v=0ysokuXN05g&feature=related


Ako začať a na čo sa zamerať

Prvou a hlavnou podmienkou toho, aby sme umožnili Bohu hovoriť k nám, je ticho v nás a okolo nás. Vo vonkajšom hluku je ťažko sústrediť sa a vo vnútornom nepokoji sa nemôžeme dobre otvoriť pre Boží hlas. Veľmi dobre nám tu môže pomôcť príklad proroka Eliáša, o ktorom hovorí 1Kr 19,11-13. Eliáš zápasí o čistotu jahvistického kultu v Izraeli a po skúške ohňom s krvavým následkom hľadá Boha na vrchu Horeb.

Pán povedal Eliášovi: Vyjdi a postav sa na vrchu pred Pána! Práve prechádzal Pán. Pred Pánom išiel vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení. Po zemetrasení oheň, ale Pán nebol v ohni. A po ohni tichý, lahodný šum. Keď to Eliáš počul, zahalil si tvár plášťom, vyšiel a zastal pri vchode do jaskyne.

Posledné, čo Eliáš počul, bol tichý, lahodný šum. Na okraj tohto textu Svätý Otec Benedikt XVI. pri vysviacke kňazov 15. mája 2005 povedal, že Eliáš v zápase o znovuobnovenie viery v Izraeli skúškou ohňom a následne mečom nemohol uspieť. Na Horebe sa presvedčil, že Boh nie je vo vetre, ani v zemetrasení ani v ohni. Eliáš sa na Horebe musel naučiť vnímať Boží hlas, ktorý bol ako tichý lahodný šum, ktorý hraničí až s mlčaním a počuť ho možno iba v mlčaní a sústredení (neuchopiteľný hlas ticha). Na to je potrebný pevný čas a vytrvalosť, najlepšie pravidelne v istú hodinu dňa či týždňa. Pravidelnosť, ticho a cieľavedomosť nám pomôžu otvoriť sa Bohu, ktorý k nám iste prehovorí. Do ticha pri lectio divina možno vstúpiť aj nejakou primeranou modlitbou či už niektorého žalmu (Ž 19,8-15; 23; 63; 119; 139...) alebo inou vhodnou modlitbou, ktorou sa disponujeme na počúvanie Boha.


1. Čítanie (lectio)

Voľba textu závisí celkom od okolností, v ktorých sa uskutočňuje naše lectio divina. Ak čítame Písmo každý deň, je dobré sledovať liturgické čítania (1. čítanie alebo evanjelium), pri týždňovom lectio divina je dobré sledovať napríklad nedeľné čítania. Je možné praktizovať lectio divina každý druhý deň v týždni (vtedy možno brať striedavo všetky 3 čítania z nasledujúcej nedele alebo uprednostniť na pokračovanie niektorú knihu Svätého písma. Poriadok čítaní je uvedený v Katolíckych novinách alebo v niektorých na to určených brožúrkach (napr. Liturgické čítania, vyd. Familiaris Bratislava).

Dobre je pred začiatkom čítania vzbudiť si vieru v Bohom vnuknutý charakter textov Písma. Potrebné je tiež správne si limitovať zvolený úryvok: treba čítať od začiatku nejakej opisovanej udalosti až do konca toho-ktorého opisu. Nikdy nemožno vety vytrhávať z kontextu a pokúšať sa ich analyzovať, lebo by sme sa odklonili od úmyslu svätopisca.

Pri tomto prvom kroku sa usilujeme pochopiť text a familiárne sa s ním oboznámiť. Pri čítaní postupujeme takto:

• čítať text pomaly a pozorne, najlepšie aj viackrát,
• všímať si, čo nášmu textu predchádza a čo nasleduje za ním, aby sme spoznali širší súvis, do ktorého je náš text zasadený,
• pýtať sa na druh textu, s ktorým pracujeme: či ide o modlitbu, žalm, podobenstvo, opis deja, opis zázraku, modlitba, proroctvo, rozprávanie, list...
• sledovať či sa niektoré slovo nevyskytuje nápadne viackrát,

 

• sledovať osoby: poradie ich opisu, činnosti, prejavy, gradáciu v ich činnosti, porovnať ich výroky...
• objasniť text pomocou komentárov v úvode tej-ktorej knihy Písma alebo v poznámkach pod textom alebo v iných komentároch k čítanému textu, v biblických časopisoch...
• pokúsiť sa objaviť štruktúru textu: má text nejaké logické časti? Ako na seba nadväzujú? Vyskytuje sa v texte nejaká gradácia obsahu? Vyskytuje sa v texte inklúzia (nejaký prvok uvedený na začiatku textu a potom aj na konci)? ...
• zapísať alebo nakresliť si nejaké schémy alebo rozvíjané paralelné obrazy, koncepty...

Na záver je dobré znovu si text prečítať a pozornosť zamerať na objavené výrazné prvky pri aplikovaní uvedeného postupu.
Cirkevní otcovia boli veľmi citliví na zaobchádzanie s Písmom. Vnímali ho skoro ako osobu. Čítať Písmo podľa nich znamená niečo také ako spoznávať priateľa, objavovať tajomstvá osoby. To si vyžaduje pozornosť, rešpekt, úctu, snahu pochopiť partnera zvnútra, porozumieť jeho doterajší život, obava z toho, aby sme ho neporozumeli mylne... takže všetko smeruje k vybudovaniu vzťahu, ktorý sa postupne stále viac prehlbuje.

Stretnutiu s priateľmi sme ochotní obetovať veľa času, pretože ich spoločnosť je nám príjemná. Môžeme byť istí, že Bohu je naša prítomnosť vždy milá. Boh totiž túži po nás a chce s nami osobne komunikovať. Preto sa musíme vyvarovať akejkoľvek snahy o manipuláciu textov tým, žeby sme si ich vysvetľovali podľa svojej fantázie. Tu má svoje odôvodnenie požiadavka výkladu Písma v zhode s vierou Cirkvi a s jej Učiteľským úradom. Ide totiž o jeden a ten istý poklad, ktorý máme rozvíjať, Cirkev je jeho adresátkou a iba ona má kľúč k výkladu Svätého písma.


Pozrime sa ako prorok Izaiáš (43,1-5) vyjadril túto túžbu Boha po spoločenstve s nami:
„Neboj sa, veď ťa vykúpim,
po mene ťa zavolám, ty si môj.
Keď budeš brodiť vodami, budem s tebou,
a keď riekami, nepotopia ťa,
keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa
a plameň nebude horieť na tebe.
Veď ja som Pán, tvoj Boh,
Svätý Izraelov, tvoj spasiteľ.
Egypt dám ako výkupné za teba,
Kuš a Sábu namiesto teba.
Pretože si drahý mojim očiam,
vzácny a ja ťa milujem,
vydám ľudí namiesto teba
a národy za tvoj život.
Neboj sa, veď som s tebou ja...

Lectio divina je schopný praktizovať každý človek, ktorý je veriaci a prejaví snahu o otvorenosť svojho srdca a svojej mysle voči Bohu. Nie je na to potrebné vzdelanie, stačí úprimná viera a snaha žiť podľa Božej vôle a trochu vytrvalosti pri práci s Písmom. Božie slovo prítomné v Písme sa nám bohato odmení.

Kto je však pripravený aj na náročnejší spôsob skúmania biblických textov, môže použiť niektoré prvky, ktoré poskytujú vedecké exegetické postupy a metódy. Napríklad:
• historicko-kritická exegetická metóda (HKM) pracuje s originálnymi textami (hebrejské a grécke), študuje rôzne varianty, podáva originálny obsah jednotlivých slov a slovných spojení, objasňuje semitizmy, umožňuje štúdium presnej štruktúry textu a podobne,

 

• HKM venuje veľkú pozornosť prostrediu, v ktorom biblické texty vznikali v rámci ústne podávaných tradícií, prípadne vo forme krátkych zápisov, ktoré neskorší redaktor, či celé redaktorské školy zozbierali a upravili do jednotného textu, pričom vtlačili textu osobitný teologický výraz tvoriaci jeho posolstvo,
• historicko-kritický výskum Písma, ktorý v Katolíckej cirkvi dostal plnú podporu dokumentom Interpretácia Biblie v Cirkvi roku 1993, venuje veľkú pozornosť aj literárnym druhom a žánrom. Ide o snahu presne identifikovať vyjadrovací model nejakého textu, aby bolo možné presnejšie vyjadriť úmysel inšpirovaného autora. Tento prvok spomína aj konštitúcia Dei Verbum v bode 12. Týmito témami sa zaoberal už sv. Augustín,
• HKM sa pokúša definovať aj kritériá na poznanie historickej autenticity rečí a udalostí opísaných v Písme. Okrem toho umožňuje objaviť historický zmysel textu, teda ten, ktorý mal inšpirovaný autor na mysli, keď písal alebo redigoval svoj text, ako aj jeho posolstvo pre súčasného človeka, aby človek veril, dúfal a miloval (porov. DV 1).

Praktická práca s Písmom nemá ako svoj prvoradý cieľ nejaké vedecké poznanie textu, ale teologické posolstvo. V prvom rade ide o duchovný - spirituálny zmysel textu. Lectio divina to vynikajúco umožňuje.
Cieľ prvého kroku - čítania - je naplnený vtedy, keď sa familiárne oboznámime s textom a máme ho premyslený tak, že by sme dokázali jeho podstatu vyjadriť jednou vetou alebo jedným pojmom.


Čomu sa treba vyhnúť

Zásadnou prekážkou praktickej práce so Svätým písmom je fundamentalizmus. Jeho nebezpečenstvo je pomerne veľké. O tomto spôsobe zaobchádzania s Písmom sa zmienil aj dokument Pápežskej biblickej komisie z roku 1993 pod názvom Interpretácia Biblie v Cirkvi. V tomto dokumente sa o fundamentalistickom zaobchádzaní s Písmom hovorí, že ide o doslovný zmysel a teda aj o doslovný výklad Písma. Takéto chápanie Písma však protirečí katolíckemu chápaniu hneď v niekoľkých bodoch:
• fundamentalizmus v oblasti Písma robí zo svätopisca pasívny nástroj, ktorému Boh priamo diktoval texty a svätopisec ich zapísal,
• fundamentalizmus neumožňuje svojim stúpencom pracovať s Písmom tak, aby v ňom objavili vzťah k živému Božiemu slovu, ktoré by ich naplnilo a povznieslo na duchu,
• fundamentalistické zaobchádzanie degraduje Písmo na bezduchý súbor návodov a pokynov a bráni čitateľovi poznať hlbšiu pravdu,
• fundamentalizmus nikdy nebol v Katolíckej cirkvi prijatý a tých, ktorí takto čítajú Písmo, môže priviesť „k istému druhu sebazničenia mysle" (Interpret. Biblie v Cirkvi I, F),
• je potrebné byť veľmi opatrný aj keď ide o také čítanie Písma, ktoré spočíva v náhodnom pohľade na text. Kam padne čitateľovi v takom prípade zrak, to sa potom považuje za Božiu odpoveď na nejaký konkrétny problém. Písmo totiž neobsahuje priame odpovede na naše konkrétne otázky, preto ich nemožno takto hľadať. Takéto používanie môže viesť k fundamentalistickým postojom.

Teraz môžeme prejsť k druhému kroku lectio divina, ktorým je rozjímanie, meditácia.


2. Meditácia (meditatio)

V prvom kroku (lectio) sme si kládli otázku Čo hovorí text? V druhom kroku (meditatio) má táto otázka podobu Čo hovorí text mne?

Dostali sme sa tak k centrálnemu bodu celého postupu lectio divina pokiaľ ide o výkon človeka. Meditácia teda spočíva v hľadaní posolstva pre jednotlivca. Možno povedať, že ak je výsledkom prvého kroku - čítania - nejaká pravda, v druhom kroku - v meditácii - hľadáme miesto pre túto pravdu, a to vo vlastnom živote ako aj v živote okolo nás. Dá sa tiež tvrdiť, že kým v prvom kroku uvažujeme nad historickým zmyslom textu - ako ho chápal a vyjadril svätopisec - tak v druhom kroku sa snažíme formulovať dnešný zmysel textu. Hľadáme teda miesto v našom živote a v našej dobe pre tú pravdu, ktorú sme objavili v jej historických okolnostiach.

Podstatu meditácie vhodne vyjadruje evanjeliová udalosť o emauzských učeníkoch (Lk 24,13-35): Pán Ježiš im vysvetľoval Písma, ktoré sa naň vzťahovali. Pripomínal im mesiášske miesta v Písme a poukazoval na prítomnosť, keď sa tieto proroctvá vyplnili. Teda ukazoval emauzským učeníkom priestor v ich živote a v ich súčasnosti pre tieto pravdy. A tu je dôležitý ešte jeden prvok: horiace srdce (Lk 24,32). Emauzskí učeníci poznávajú, že Ježišov výklad dáva ich životu opäť perspektívu, ktorú, zdá sa, predtým pokladali za stratenú.

Jestvuje aj oveľa jednoduchšia forma meditácie nad Božím slovom, a to jednoducho čítať zvolený text mnohokrát a opakovať si ho dovtedy, kým nepoznáme, čo nám Boh svojím slovom chce povedať, ako je to vyjadrené v žalmoch: Blažený muž, ktorý... v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou (Ž 1,2).


Pri meditácii si pravdu sformulovanú už v prvom kroku môžeme ďalej spresňovať a prehlbovať. Keď ju „prenášame" do svojej prítomnosti a svojho prostredia, vtedy dostáva nové tvary, nový dôraz, nové upresnenie a podobne. Dobre je pamätať si ju celý deň a často si ju pripomínať najmä v konfrontácii s mnohorakými udalosťami dňa či týždňa, ktorých je veľmi veľa. Takto sa tá pravda stáva súčasťou našej vlastnej identity a tak nás veľmi účinne formuje. Je to akoby celodenné či týždenné pokračovanie meditácie.

Meditáciu možno praktizovať v samote alebo v spoločenstve. Ak ju robíme v spoločenstve, vtedy si vzájomne zdieľame obsahy, ktoré nám pripadajú dôležité, a tak sa všetci členovia veľmi účinne duchovne obohacujú. Spoločné lectio divina veľmi vyhovuje cirkevnému charakteru Písma a komunitnému charakteru viery. Preto sa vrelo odporúča spoločné čítanie Písma v rodinách alebo iných spoločenstvách: farských, mládežníckych, študentských, alebo aj ekumenických a pod. pamätajúc na Ježišov prísľub: Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi (Mt 18,20).

Kedy je ten správny moment prechodu od druhého kroku k modlitbe? Ten moment prichádza spontánne sám od seba. Keď sme dobre premeditovali celý text, keď sme teda našli miesto pre jeho posolstvo v našom osobnom živote i v živote okolo seba (pri spoločnom lectio divina sa tento druhý rozmer nachádza ľahšie a pravdivejšie) vtedy naša myseľ celkom spontánne prechádza k modlitbe. Obsahy, ktoré sme zhromaždili v tomto druhom kroku, sa stávajú podkladom pre modlitbu.


3. Modlitba (oratio)

Pri čítaní sme hľadali odpoveď na otázku:
Čo hovorí text?
Pri meditácii sme hľadali odpoveď na otázku:
Čo hovorí text mne?
Pri modlitbe znie otázka takto:
Čo mám povedať na základe textu?
Aký obsah mi pre modlitbu poskytuje text?

V predchádzajúcich dvoch krokoch sme sa snažili všímať si mnohé detaily v analyzovanom texte a pritom počúvať Boha, ktorý k nám chcel prostredníctvom svojho Slova prehovoriť. Snažili sme sa tiež vytvoriť priestor vo svojom srdci a mysli pre novú pravdu, ktorú sme prijali. Teraz prichádza moment, keď má prehovoriť naša duša a naše srdce.

Umiestnenie modlitby do tretej fázy nášho spracovania biblického textu nie je výlučné. Možno sa modliť na začiatku, keď sa snažíme vytvoriť si ticho v nás a okolo nás a možno sa tiež modliť pri čítaní a meditácii. Tu by však modlitba mala vytrysknúť z hĺbky nášho srdca ako spontánna reakcia na obsahy prijaté pri čítaní a rozjímaní.

Obsah či druh modlitby závisí celkom od obsahu a druhu preberaných textov. Môže to byť chvála, vďaka, prosba alebo ľútosť alebo dokonca aj nárek či žaloba... Všetko závisí od preberaných obsahov a od našej existenciálnej situácie. Dôležité je, aby modlitba odrážala náš skutočný stav.
Modlitba by však nemala mať len individuálny, ale aj komunitárny charakter, pretože v každom momente sme členmi spoločenstva veriacich a predmetom našich modlitieb majú byť aj spoločné otázky. Obsah modlitby Otče náš nám to jednoznačne potvrdzuje.


Vhodné je - a v začiatkoch praktizovania lectio divina aj veľmi užitočné - modliť sa niektoré stanovené modlitby alebo napríklad žalmy. Potrebné je však mať o nich prehľad, aby sme si mohli vybrať tie najvhodnejšie podľa danej témy. V dávnych dobách mali mladí mnísi za úlohu naspamäť sa naučiť niekoľko žalmov s rôznymi žánrami, aby sa ich dokázali modliť podľa momentálnej situácie a aby tiež ovládali istý slovník modlitby. Aj dnes sa najmä medzi mladými ľuďmi šíri tento trend, že majú obľúbený niektorý žalm, ktorý nejako zodpovedá ich životnému štýlu a ktorý ovládajú naspamäť.

Slovo ako také má v biblickej tradícii veľký význam. Najplnšie je to vidieť v opise stvorenia Gn 1,1nn: Boh povedal a stalo sa... Božie slovo má stvoriteľskú silu. Božie slovo, ktoré k nám hovorí, tvorí v nás svoje veci... Starozákonní svätopisci pod výrazom slovo (hebr. dabar) rozumejú nielen slovo, ale aj vec, bytie, ohlasovanie, oživenie, osvetlenie, posilnenie, silu, ducha... Preto slovo v našom prípade označuje dve roviny:
• slovo, ktoré je napísané a pri čítaní sprostredkuje obsah
• slovo, ktoré pri meditácii dosahuje svoj účinok v nás tým, že zachytíme Boží impulz a patrične reagujeme.

Podobne ako nejestvuje presný návod na prestúpenie z druhého kroku do tretieho, tak nejestvuje ani návod na prestup do štvrtého kroku, do kontemplácie. Tu ešte menej, pretože ide už nie o ľudskú techniku, ale o Boží dar, teda o náboženskú skúsenosť, ktorá nás prekračuje. Človek si ju nemôže nacvičiť, ale iba sa pre ňu otvoriť. Súčasne sa kontemplácia stáva podkladom pre ďalší nový začiatok lectio divina počnúc čítaním, meditáciou, modlitbou až po kontempláciu.

Kontemplácia je ako zbieranie ovocia na strome: potrebné boli predchádzajúce fázy rastu stromu a dozrievania plodu. Tak aj kontemplácia má svoje začiatky v čítaní, pokračovanie v meditácii a tak cez modlitbu dozrieva k svojmu vrcholu.


Medzi krajnosťami spiritualistov a aktivistov

V našom náboženskom živote stretávame dva typy kresťanov: jedni kladú väčší dôraz na modlitbu a nasledujú spirituálnu cestu kresťanstva, kým druhí zas kladú dôraz na činnosť.

Spiritualisti sa venujú viac modlitbe a hlbokému rozjímaniu, sústreďujú sa na individuálnu cestu a nevšímajú si spoločnosť a jej problémy. Posolstvo Písma vnímajú v nadčasovej a absolútnej rovine a tí druhí ich považujú za teoretikov, ktorí teoretizujú veľa, a konajú málo.

Jestvuje aj druhý extrém: ním sú tí kresťania, ktorí sú vo svojom prostredí „ľuďmi činu"; títo vykonávajú praktickú analýzu biblického textu s veľkým nasadením pre jeho uplatňovanie v praxi, ale ťažkosti im spôsobuje úloha duchovne spracovať biblický text a naplniť svoju meditáciu obsahom povznášajúcim ducha.

V tejto poznámke nejde ani tak o to, aby sme rozlišovali správne od mýlneho, ako skôr aby sme sa vyhýbali extrémom. Správne pochopenie lectio divina dáva predpoklad, aby sme sa vyhli uvedeným krajnostiam. Správne a duchovne zdravé čítanie Božieho slova si všíma text v jeho historických a spoločenských okolnostiach, v ktorých vznikol. Meditácia a modlitba umožňuje osvojiť si Božie slovo do osobnej a komunitárnej súčasnosti. Celý model lectio divina pritom pamätá aj na actio, čiže predsavzatie, činnosť v sile prijatého poznania. Takto je možné vyhnúť sa teoretizujúcemu spiritualizmu aj prázdnemu aktivizmu.


4. Kontemplácia (contemplatio)

V kontemplácii nastáva vrchol našej práce s biblickým textom. Naša myseľ pracuje s hlavnou myšlienkou či posolstvom čítaného textu, hľadá pre ňu miesto v našom osobnom živote aj v živote okolo nás a modlí sa a pritom sa celkom spontánne ponorí do živého obsahu meditovaného textu. Pri všetkých týchto troch krokoch sme sa mnohokrát vrátili k východiskovému textu, mnohokrát sme ho prečítali a postupne sme objavili jeho „chuť". Pritom sme nadobudli skúsenosť „sily" Božieho slova, ktoré v nás rástlo. Teraz je moment jeho vrcholného zúžitkovania: stretnutie s jeho osobným rozmerom.

Kontemplácia je latinské slovo a znamená pozorovať, vidieť, hľadieť, uvažovať, ale aj vnímať do hĺbky, pozerať do súvislostí... Napr. Mojžiš (Dt 34,1nn) hľadel z hory Nebo na Zasľúbenú zem. Kontemploval ju, totiž vnímal ani nie tak teritórium ako skôr budúce pôsobenie Boha uprostred jeho ľudu. Prvé preklady slova kontemplovať často používali výraz nazerať... v zmysle pozerať zúčastnene a pod. Kontemplácia je taká miera nášho ponorenia sa do vnímania tajomstva, ktorú ten človek, ktorého sa týka, vníma ako jeho prevyšujúce tajomstvo, dar, ktorý mu bol venovaný bez jeho zásluh a bez akéhokoľvek nároku. Vnímané tajomstvo sa javí ako živé a komunikujúce s človekom.

Človek vníma dar kontemplácie ako milosť, ktorá si podmaňuje človeka, pritom nepotláča jeho slobodu. Apoštol Pavol ho opísal nasledovne: Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný (1Kor 13,12). Naznačuje tu svoju skúsenosť kontemplácie. K nej však vedie dlhá cesta, ktorú opisuje aj Prvá kniha kráľov: Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu! (1Kr 19,7).


Z predchádzajúcich pokusov o definíciu kontemplácie vidíme, že ide o spontánne stretnutie so Slovom, ktoré má osobný a živý charakter. Ten, kto aspoň raz zažije toto stretnutie v kontemplácii, ten veľmi dobre pochopí, čo znamená inšpirovaný charakter Svätého písma.

V kontemplácii sa spontánne prechádza od abstraktnej pravdy k Ježišovi Kristovi, ktorý je vteleným Slovom v Písme a darcom Ducha. Kontemplácia je vnútorná a tichá radosť z Ježiša Krista, víťaza nad smrťou, ktorý hlása Otca a sprostredkuje spásu i radosť z Evanjelia. V momente kontemplácie celkom spoľahlivo chápeme silu a chuť Božieho slova ako duchovného chleba, ktorý sýti nášho ducha (porov. Mt 4,4).

Meditácia nad biblickými textami má iba vtedy zmysel, keď vedie k činom. Ak Apoštol Pavol hovoril o ospravodlivení z viery (porov. Rim 5,1), tak mal ako samozrejme na mysli, že taká viera ospravodlivuje, ktorej samozrejmou súčasťou sú skutky. Známy je výrok svätého Františka: Natoľko veríš, nakoľko konáš podľa svojej viery.

Predsavzatie na konci meditácie nad biblickým textom nemá byť nejakým protokolárnym prvkom, ktorý si vyžaduje schéma. Ide o život v sile toho, čo sme zažili pri meditácii a kontemplácii, je to samozrejmé uskutočňovanie tej pravdy, ktorú sme poznali ako objektívnu.


Čo možno od lectio divina očakávať

Jeden z mnohých učiteľov a šíriteľov lectio divina, kardinál Carlo Maria Martini učí, že jednotlivé stupne tohto spôsobu meditácie nie sú prísne oddelené a že pri pravidelnom vykonávaní lectio divina môže striedavo dochádzať k dlhšiemu alebo kratšiemu zdržaniu sa pri týchto bodoch. V každom prípade je potrebná vytrvalosť. Plynulosť postupu v celom procese od čítania až ku kontemplácii je aj záležitosťou istých návykov a praxe. Potrebná je však aj Božia milosť, ktorú si treba s pokorou prosiť.

Postup od čítania až ku kontemplácii sa podobá výstupu na vysoký vrch. Počas výstupu má človek k dispozícii niekoľkokrát priestor na oddych a na obhliadku prostredia. Na prvom oddychovom mieste sa môže zastaviť a poobzerať po prostredí, v ktorom žije. Vidí svoje prostredie každodenného života jedným pohľadom tak, ako ho nikdy doteraz nevidel. Na druhom oddychovom mieste vidí toto prostredie z väčšieho nadhľadu a vidí aj širšie prostredie, v ktorom žijú ľudia jeho doby, s ktorými sa môže porovnávať a cítiť, že s nimi vytvára jedno spoločenstvo. Pritom je horizont ešte širší a vzdialenejší. Vtedy si zamiluje svoje prostredie, pretože čím vyššie stúpa, tým sa mu ono javí pevnejšou súčasťou celku jeho domova a vlasti. Na treťom oddychovom a vyhliadkovom mieste začína pozerať na vrchol a má pocit akoby celý svoj domov, o ktorom predtým meditoval, niesol so sebou do výšky. Na vrchole stúpania sa dostaví pocit blaženého spočinutia v cieli. Človek vtedy kontempluje tajomstvo hĺbky a výšky. Ide o hĺbku jeho života a výšku tajomstva Božieho slova, s ktorým a v ktorom sa stretá so živým a osobným Bohom: Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre (1Kor 13,12).


Kedy treba začať

Po prečítaní celej brožúry vidíme, že lectio divina nie je spôsob čítania, ktorý by bol pochopiteľný iba pre odborníkov. Každý človek sa ho môže naučiť a bežne ho používať. Súčasne však je aj náročný:

• vyžaduje si vytvorenie ticha a sústredenie,
• vyžaduje si čas pre čítanie Písma,
• vyžaduje si námahu spojenú so snahou o porozumenie Písma,
• vyžaduje si dôslednosť v uskutočňovaní poznaných obsahov.

Spočiatku nám môže robiť ťažkosti aj to, že schémy lectio divina, ktoré uvádzajú autori, sú rôzne. Uvádza sa napríklad ešte consolatio (útecha), discretio (rozoznávanie, rozlišovanie), deliberatio (rozvažovanie, odhodlanie), actio (akcia, predsavzatie) a iné. Sú to však vedľajšie alebo podrobnejšie fázy, ktoré možno chápať aj ako zahrnuté v uvedených štyroch hlavných.

Je to náročné, ale stojí to za to. Výsledkom kontemplácie je nejaká prežívaná pravda, ktorá do budúcnosti bude predstavovať náš trvalý duchovný majetok a trvalé duchovné obohatenie.

Teda začať treba hneď, a to premyslením si svojho denného alebo týždenného režimu a stanoviť pevný čas. Všetko ostatné je už potom otázka postupného vžívania sa do „techniky" lectio divina.

Tri stručné príklady

Ž 19 Boh, darca stvorenia a darca Zákona

Čítanie: Po dôkladnom vytvorení ticha v sebe a okolo seba si 4-5 krát prečítame celý 19. žalm. Zameriame sa najmä na jeho štruktúru. Je zaujímavé, že autor tohto žalmu tu spája dve témy: pozoruje prírodu a vníma ju ako Božie dielo a hneď za tým prechádza jeho myseľ na oslavu Zákona (Tóry) ako Božieho diela, ktoré podobne ako slnko osvetľuje človeka a dáva mu radosť z jeho poznania a života podľa neho.

Meditácia: Svätopisec medituje nad dvoma témami, ktoré sú v jeho živote veľmi aktuálne. Jeho úvahy o stvorení ho vedú k oslave Boha. Tak je nadšený z krásy stvorenia, že až zosobňuje celú prírodu a slnko, ktoré mu pripomína športovca, či ženícha... Jeho myseľ tu prechádza na Zákon - Tóru, ktorá mu tiež pripomína slnko. Aj dnes by sme tak mali vnímať prírodu a jej výrečnosť, s ktorou rozpráva o Bohu. Čím viac ju poznáme, tým jasnejšie by sme mali v nej vidieť stopy Boha. Podobnú silu a rozmanitosť aká je v prírode, môžeme nájsť aj v Božom slove, ktoré sa tiež dostáva do všetkých zákutí našej duše a osviežuje ju, dáva jej múdrosť, potešuje a osvecuje...

Modlitba: Ž 8 (zorný uhol: oslava Boha za stvorenie sveta a človeka).

Kontemplácia: Vrcholom meditácie svätopisca nad prírodou a Zákonom je túžba človeka, aby sa aj on stal čistým a tak bol aj on súčasťou tej krásy, ktorú vidí v prírode a v Zákone: Očisť ma od chýb, ktoré si neuvedomujem, a svojho služobníka zachráň od pýchy... (Ž 19,13b-14a). Nakoniec túži svoju meditáciu predložiť Bohu ako kult: Nech sa ti páčia slová mojich úst... (v. 15). Ten, kto vie takto vnímať prírodu a Boží zákon, je vnútorne veľmi bohatý.

Mt 2,1-12 Mudrci od východu

Čítanie: Vzhľadom na to, že ide o veľmi známy text, stačí na začiatok prečítať ho 2-krát. Pri jeho analýze je dobré všimnúť si argumentáciu mudrcov: Kde je novonarodený židovský kráľ?... Herodes však kladie otázku ináč: Kde sa má narodiť Mesiáš? Zákonníci presne vedia odpovedať, ale do Betlehema sa nevydal nikto, iba mudrci... Oni jediní hľadali kráľa a odmenou im bola nesmierna radosť (porov. Mt 2,10-11). Ich cesta naspäť už bola iná, pretože oni boli iní, obohatení o skúsenosť stretnutia s Ježišom.

Meditácia: Obdivuhodná je odvaha mudrcov z východu. Sú to ľudia, ktorí žijú pre ideu, princíp, ideál... a sú pre to ochotní priniesť mnohé obety. Iste sa vo svojej dobe stretli s nepochopením, azda s pohŕdaním a námietkami či obvinením z idealizmu. Herodes sa voči mudrcom správal úskočne. Určite ich prekvapila nečinnosť Jeruzalemčanov. Oni si však strážia svoj ideál. Toto hľadanie Boha je aj dnes veľmi potrebné. Každý človek by mal vo svojom duchovnom živote neustále hľadať Boha a celým svojím životom smerovať k nemu.

Modlitba: Ž 24,3-6 (zorný uhol: hľadanie Boha)

Kontemplácia: Mudrci od východu sú vynikajúcim obrazom hľadania Boha. Sú to silné osobnosti, pretože dokázali ísť aj „proti prúdu" doby, vytrvalí v hľadaní svojho cieľa, tolerantní voči iným, ktorí ich nechápu. Putujú s povedomím, že aj tí druhí, keď si ich Pán zavolá...
Celý náš život je cestou. Dal by Pán Boh, aby to bola cesta mudrcov!

Lk 5,1-11 Povolanie rybárov

Čítanie: Keďže je text známy, stačí prečítať si ho 2-3 krát. Pozornosť treba zamerať na dôležité výrazy: Ježiš pri jazere; zástup, ktorý chcel počuť Božie slovo; rybári; Šimonova loďka; „zatiahni na hlbinu"; „na tvoje slovo..."; „odíď odo mňa, lebo som človek hriešny"; „neboj sa..."; opustili všetko...

Meditácia: Syntézou úryvku môže byť takto sformulovaná myšlienka: Na hlbine duchovného života možno zažiť neomylnú účinnosť Ježišových slov. Človek, ktorý to zažije, zanechá všetko a stane sa schopným hlásať Slovo zástupom, čo túžia po Božom slove. Aj dnes jestvujú zástupy - celé ľudstvo - ktoré chce počuť Božie slovo. Na „hlbine" duchovného života je možné počuť Ježišovo povolávacie slovo, udalosť povolania.

Modlitba: Ž 139 (zorný uhol: Boh pozná a vedie človeka)

Kontemplácia: Evanjelista Lukáš tu opísal celú mystiku povolania do duchovnej služby. Naznačuje to línia slova spomenutá na začiatku a na konci a prechádza vlastne celým úryvkom. Boh pozná človeka a oslovuje ho tým, že sa ho nejako dotkne. V prípade Petra a Ondreja a bratov Zebedejovcov to bol zázračný úlovok a potom povzbudivé slovo na adresu Petra a ostatných: Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí (Lk 5,10). Za tým nasleduje Lukášov údaj o tom, že noví apoštoli zanechali všetko a išli za Ježišom, aby ohlasovali slovo zástupom, ktoré túžili po Božom slove.


Užitočné informácie

Pri zostavovaní tejto brožúry som sa pridržiaval textu, ktorý pre tento účel napísal:

BAUER, D., Bibel einfach lesen. 6_Lectio divina. Mit dem Herzen lesen, SKBW Zürich 2003

Na Slovensku je k lectio divina dostupná nasledujúca literatúra:

PÁPEŽSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Interpretácia Biblie v Cirkvi, pre KBD Svit vydal Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka Spišská Kapitula Spišské Podhradie 1995
MARTINI, C.M., Radosť z Evanjelia. Meditácie pre mladých, Spišské Podhradie - Kapitula 1994
KOCHEL, J., W szkole Słowa Bożego, Gliwice 2004
MASINI, M., Úvod do „Lectio divina". Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydří 1993
SVÄTÉ PÍSMO PRE KAŽDÉHO, časopis mesačník, vydáva Don Bosco Bratislava od roku 2001
GUIGO, Fr., Scala paradisi, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydří 1996

 

Túto brožúru možno dostať na adrese:

Katolícke biblické dielo
Jilemnického 32/A
059 21 Svit

tel/fax 052-7757 047
e-mail: svit@kbd.sk