Choď na obsah Choď na menu
 


Pius XII.:Divino Afflante Spiritu /1943/

14. 9. 2010

Encyklika Pápeža Pia XII.

 Divino Afflante Spiritu

(1943)

K 50. Výročiu encykliky „Providentissimus Deus“ Leva XIII. (pozri č. 99 a nasl.) vydal Pius XII. 30.septembra 1943 túto encykliku

 „ o súčasných požiadavkách biblických štúdií“.

 Pápež v nej významným spôsobom rozvádza „základný zákon biblických štúdií“, ktorý vydal Lev XIII.

Používanie pôvodného textu a jeho vzťah k Vulgáte

Katolíckemu exegétovi, ktorý sa zaoberá pochopením a vysvetľovaním Svätého písma, už cirkevni Otcovia, osobitne Augustín, odporúčali štúdium starých rečí a používanie pôvodného textu [...] Je predsa povinnosťou exegétu venovať sa s tou najväčšou starostlivosťou a úctou aj tej najmenšej veci, čo vyšla z pera svätopisca, aby čo možno najhlbšie a najdokonalejšie vnikol do jej myšlienky. Preto musí na tom svedomite pracovať, aby si osvojoval stále dôkladnejšie poznanie biblických aj iných orientálnych rečí a svoj výklad podopieral tými pomôckami, ktoré poskytujú rozličné odbory filológie. [...] Podľa tých istých zásad (ako to robili Hieronym a exegéti 16. a 17. storočia)

treba teda vykladať pôvodný text:

ten napísaný samým svätopiscom má vyššiu autoritu a väčšiu závažnosť než akýkoľvek iný text,

 hoci by to bol aj ten najlepší preklad či zo starých , alebo z novších čias. Táto úloha sa dá ľahšie a úspešnejšie zvládnuť, keď exegétu spája s rečovým znalosťami aj dôkladné školenie v textovej kritike. [...] V naznačenej aplikácii kriticky prepracovanej pôvodiny nech nikto nevidí nijaké previnenie proti múdrym predpisom Tridentského koncilu ohľadom latinskej Vulgáty (porov. vyššie, DS 1506:[...]

Keď koncil chcel, aby Vulgáta bola takým prekladom, „ktorý všetci majú požívať ako autentický“, platí potom toto ustanovenie, ako to všetci vedia, len pre latinskú cirkev, a to na oficiálne používanie Svätého písma;

autorita a význam pôvodných textov – o tom sa nedá pochybovať – sa tým vôbec nezmenšuje. [...]

Túto autoritu (Vulgáty) na prvom mieste teda nemožno nazvať kritickou, ale skôr juridickou.

Preto autorita Vulgáty vôbec nezakazuje v otázkach cirkevného učenia – ba dnes sa to priamo vyžaduje – práve toto učenie dokazovať a potvrdzovať aj z pôvodných textov, a takisto nezabraňuje priberať pôvodné texty na pomoc, aby sa čím ďalej tým viac odhaľoval a vysvetľoval správny zmysel posvätných Písem. A dekrét Tridentského koncilu nezakazuje ani to, aby sa na používanie a úžitok veriacich a na ľahšie chápanie Božieho slova vyhotovovali preklady do rodnej reči, a to aj z pôvodných textov, ako sa to už so schválením cirkevnej autority stalo, ako to vieme, chvályhodne vo viacerých krajinách. (DS 3825)

 Literárny a „duchovný“ zmysel Svätého písma

Katolícky exegéta

vynikajúco vystrojený znalosťou starých rečí

 a pomocou textovej kritiky

 sa môže podujať na úlohu, ktorá mu je zo všetkých úloh uložená na prvom mieste, aby totiž odhalil a vyložil pravý zmysel posvätných kníh. Pritom nech vysvetľovatelia Písma majú stále na zreteli, že ich prvou a najnaliehavejšou starosťou musí byť jasne spoznať a učiť, aký je zmysel biblických slov. [...]

Predovšetkým musia ukázať, aký je teologický obsah jednotlivých kníh a textov v otázkach viery a mravov.

 Pritom ich výklad Písma nemá byť na osoh iba učiteľom teológom pri predkladaní a dokazovaní učenia viery, ale práve tak má slúžiť kňazom pri hlásaní kresťanského učenia ľudu, a napokon všetkým veriacim má pomáhať, aby žili svätým životom hodným kresťana. (DS 3826)

Keď katolícky exegéti budú predkladať takýto výklad Písma, ktorý je, ako sme povedali, predovšetkým teologický, účinne umlčia tých, čo stále opakujú, že v biblických komentároch sotva čo nachádzajú, čo by dvíhalo myseľ k Bohu, živilo dušu a napomáhalo vnútorný život, a preto neprestávajú opakovať, že sa musia utiekať k a kémusi duchovnému, a ako hovoria, k mystickému výkladu. [...] (DS 3827)

Pravda, zo Svätého písma sa nevylučuje ani duchovný zmysel. Výroky a udalosti Starého zákona Boh vo svojej múdrosti tak usporiadal a zariadil, že minulé predznamenalo duchovne to, čo sa malo stať v Novom zákone.

Tak ako exegéta má nájsť a vyložiť tzv. literárny zmysel slov, ktorý mal na zreteli a vyjadril svätopisec, takisto má nájsť a vyložiť aj duchovný zmysel, len nech je zaručené, že im taký zmysel Boh dal, lebo len Boh mohol poznať a zjaviť tento duchovný zmysel. Tento zmysel nám ukazuje a učí nás v evanjeliu sám božský Spasiteľ; ohlasujú ho podľa príkladu Učiteľa apoštoli slovom a písmom; naň poukazuje neprerušená tradícia Cirkvi; dokazuje ho napokon prastará aplikácia v liturgii, kdekoľvek sa dá použiť známy výrok: „Zákon modlenia je zákonom viery“. Tento duchovný zmysel teda, ktorý Boh chcel a nariadil, nech katolícki exegéti tak starostlivo objasňujú a prekladajú, ako si to vyžaduje dôstojnosť Božieho slova. Naproti tomu nech sa svedomite chránia predkladať iné prenesené významy ako pravý zmysel Svätého písma. [...],

 lebo veriaci [...] chcú vedieť, čo nás vo Svätom písme učí sám Boh, a nie čo prednáša výrečný kazateľ alebo spisovateľ šikovným narábaním biblickými slovami. (DS 3828)

 Dôležitosť určenia „literárneho druhu“ jednotlivých spisov pre pochopenie literárneho zmyslu

Literárny zmysel nejakého miesta nie je v slovách a spisoch staroorientálnych autorov hneď taký jasný ako u našich súčasných autorov. Čo starí orientálci chceli vyjadriť svojimi slovami, sa nedá určiť iba pomocou pravidiel gramatiky alebo filológie, alebo iba zo súvisu; exegéta sa musí tak povediac v duchu vrátiť do oných vzdialených stáročí Orientu a pomocou historiografie, archeológie, etnológie a iných vied presne určiť, aké literárne druhy chceli spisovatelia oných starých čias použiť, a aké skutočne použili. Starí orientálci nepoužívali totiž na vyjadrenie svojich myšlienok tie isté formy a slovné zvraty ako my, ale skôr také, ktoré boli zvyčajné u ľudí ich čias a ich krajiny. Aké boli tieto spôsoby vyjadrovania, exegéta nemôže stanoviť a priori, ale len pomocou starostlivého skúmania orientálnej literatúry. Tento výskum, v posledných desaťročiach vykonávaný starostlivejšie a pozornejšie než predtým, jasne ukázal, aké druhy reči sa používali v starých časoch pri básnickom opise, pri predkladaní pravidiel a zákonov života, ako aj pri rozprávaní o dejinných faktoch a udalostiach. Tento výskum takisto jasne ukázal,

že izraelský ľud v historiografii ďaleko prevýšil iné staré národy Orientu

 tak z hľadiska starobylosti, ako aj z hľadiska vernosti v opisovaní dejov. [...]

Kto má správny pojem o biblickej inšpirácii, nebude sa čudovať, že aj napriek tomu u biblických autorov, práve tak ako aj u iných starobylých autorov, s vyskytujú určité formy opisovania a rozprávania, určité svojráznosti, vlastné osobitne semitským rečiam, opisy, ktoré možno nazvať aproximatívnymi (približnými), určité hyperbolické, ba niekedy až paradoxné výrazy, ktoré slúžia na to, aby sa veci lepšie vryli do mysle.

Posvätným knihám nie je cudzia ani jedna z týchto foriem vyjadrovania , ktoré sa u starodávnych národov, najmä orientálnych, v ľudskej reči zvyčajne používali na vyjadrenie nejakej myšlienky, pravda pod tou podmienkou, že použitý druh reči nijako neprotirečí Božej svätosti a pravdivosti. [...]

Keď mnohí ľudia stále namietajú, že sa svätopisci odklonili od historickej vernosti, alebo že o veciach referujú menej presne, ide zrejme o zvyčajné, dávnym ľuďom vlastné spôsoby hovorenia a rozprávania, ktoré ľudia vo vzájomnom styku zvyčajne všade používali a nepochybne v dennom styku boli považované za dovolené.

Spravodlivosť a oprávnenosť úsudku však vyžaduje, aby také vyjadrovacie spôsoby, keď sa nachádzajú v Božom slove, určenom ľuďom ľudským spôsobom, nesmeli byť obviňované z omylu práve tak, ako keď sa používajú aj v bežnom živote.

Keď teda poznáme spôsoby hovorenia a písania dávnych ľudí a správne ich hodnotíme, dajú sa vyvrátiť mnohé námietky, ktoré sa vznášajú proti pravdivosti a historickej vernosti posvätných kníh. [...] (DS 3830)