Choď na obsah Choď na menu
 


Instrukcia PBK /1964/

14. 9. 2010

Inštrukcia Pápežskej biblickej komisie

(21. apríl 1964)

Medzi 4. a 5. zasadaním Druhého vatikánskeho koncilu uverejnila Pápežská biblická komisia inštrukciu, v ktorej sa katolíckemu exegétovi za určitých podmienok dovoľuje použiť novšie výskumné metódy a opisujú sa tri etapy tradície o učení a živote Ježiša, ktorými sa dostala až k nám.

Slovenský preklad (z angl. textu) tejto inštrukcie, ktorá sa zvykne aj stručne označovať

O historickej pravde evanjelií,

sa nachádza v diele Joseph A. Fitzmyer: Ježiš Kristus - otázky a odpovede. Dobrá kniha, Trnava.

 Potreba racionálnej hermeneutiky

[...] Aby [katolícky exegéta] staval do plného svetla stále platnú pravdu a autoritu evanjelií, nech pri presnom dodržiavaní noriem racionálnej a katolíckej hermeneutiky

múdro používa nové pomôcky exegézy,

najmä tie, ktoré ponúka všeobecné chápaná historická metóda.

Táto metóda usilovne skúma pramene a určuje ich povahu a dosah; ako pomôcku používa

textovú kritiku, literárnu kritiku a znalosť rečí.

Bude pritom dbať na pokyn bl. pam. Pia XII., ktorý mu ukladá, aby "múdro skúmal, ako spôsob hovorenia a či literárny druh, ktorý používa svätopisec, napomáha opravdivý a pravý výklad, a má byť presvedčený, že túto stránku svojej úlohy nesmie zanedbať, aby nepoškodil katolícku exegézu". [...] (DS 3999)

Vysvetľovateľ podľa potreby smie skúmať, ktoré zdravé prvky obsahuje

metóda dejín foriem (formgeschichtliche Methode),

ktorú môže právom používať na plnšie chápanie Evanjelií.

Pritom však má postupovať obozretne, lebo s touto metódou sú zjavne spojené filozofické alebo teologické zásady, s ktorými nemožno súhlasiť a ktoré nezriedka znehodnocujú tak metódu samu, ako aj literárne závery. Mnohí stúpenci tejto metódy, zvedení predpojatými racionalistickými názormi, sa zdráhajú uznať jestvovanie nejakého nadprirodzeného poriadku a na základe Zjavenia vo vlastnom zmysle zásah osobného Boha do sveta, ako aj možnosť jestvovania zázrakov a proroctiev.

Iní zas vychádzajú z falošného pojmu viery, ako keby sa viera nestarala o historickú pravdu, ba ako keby bola s ňou nezlučiteľná. Iní zas priam a priori popierajú historický význam a charakter svedectiev Zjavenia. Iní napokon podceňujú autoritu apoštolov ako svedkov Krista, ďalej ich službu a vplyv na prvotné spoločenstvo, pričom súčasne zveličujú tvorivú silu tohto spoločenstva. (DS 3999a)

 Tri stupne dejín tradície

Aby exegéta správne stanovil istotu so zreteľom na to, čo sa v evanjeliách traduje, nech dáva pozor na tri obdobia tradície, v ktorých sa k nám dostalo učenie a život Ježiša. Kristus Pán si zhromaždil vyvolených učeníkov, ktorí ho od začiatku nasledovali, videli jeho skutky a počuli jeho reči, a takto sa stali súcimi svedkami jeho života a učenia.

Pán sa pri ústnom výklade svojho učenia pridržiaval v tom čase zaužívaných spôsobov argumentovania a výkladu, prispôsobil sa duchu poslucháčov a dosiahol, že to, čo učil, sa hlboko vrylo do duše a učeníci si to mohli ľahko zapamätať. Správne pochopili aj zázraky a iné udalosti z Ježišovho života ako skutočnosti, ktoré boli vykonané alebo zaradené preto, aby ľudia skrze ne mohli Kristovi uveriť a prijať vo viere učenie o spáse. (DS 3999b)

Keď apoštoli vydávali svedectvo o Ježišovi, predovšetkým ohlasovali smrť a vzkriesenie Pána a verne vysvetľovali jeho život i učenie, pričom vo svojich kázňach brali ohľad na situáciu, v akej sa poslucháči nachádzali. Keď Ježiš vstal z mŕtvych a jeho božstvo bolo zjavne spoznané, viera ani zďaleka nezotrela spomienku na to, čo sa stalo, naopak, upevnila ju, pretože sa opierala o Ježišove skutky a slová. A Ježiš kultom, ktorým ho učeníci odteraz uctievali ako Pána a Syna Božieho, nebol premenený na nejakú „mýtickú“ osobu a ani jeho učenie nebolo zdeformované. Neexistuje nijaký dôvod popierať, že by apoštoli to, čo Pán skutočne povedal a vykonal, neboli svojim poslucháčom odovzdali s tým plnším chápaním, ktorému sa oni sami tešili, vystrojení preslávnymi udalosťami, týkajúcimi sa Krista, poučení a duchom pravdy vyučení. Tak ako im Ježiš sám po svojom vzkriesení „vysvetľoval“ slová Starého zákona a svoje vlastné slová, aj oni vysvetľovali jeho slová a skutky, ako to vyžadovali potreby poslucháčov. „Venujúc sa službe slova“ kázali takým spôsobom, že používali rozličné druhy reči podľa toho, ako to vyžadoval ich zámer a ako to zodpovedalo duchu poslucháčov. Boli dlžníkmi „Grékov a barbarov, múdrych a nemúdrych“. Treba rozoznávať spôsoby, ktorými kazatelia hlásali Krista: katechézy, rozprávania, svedectvá, hymnusy, doxológie, modlitby a iné podobné literárne formy, zvyčajne používané vo Svätom písme a ľuďmi tej doby. (DS 3999c)

Toto pôvodné vyučovanie, ktoré bolo odovzdávané najprv ústne a potom písomne - čoskoro totiž sa prišlo na to, že mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa dotýkali Pána Ježiša -, svätopisci zaznačili v štyroch evanjeliách na osoh cirkví podľa metódy, ktorá zodpovedala osobitnému cieľu, ktorý si každý z nich stanovil. Niečo z bohatého materiálu vybrali, niečo zhrnuli do syntézy, niečo vysvetlili, berúc ohľad na stav cirkvi, a všemožne sa pritom usilovali, aby čitatelia o rozprávaných veciach, o ktorých boli poučovaní, nadobudli istotu. Svätopisci totiž z toho, čo prijali, vybrali predovšetkým tie veci, čo boli primerané rozličným podmienkam veriacich a cieľu, ktorý si určili. A vyrozprávali to tak, aby to zodpovedalo týmto podmienkam a tomuto cieľu. Pretože význam nejakej výpovede závisí aj od poradia vecí, pri odovzdávaní slov alebo činov Spasiteľa evanjelisti postupovali tak, že ich v rozličnej súvislosti, jeden v tejto, druhý v inej, vysvetlili na osoh čitateľov. Preto nech sa skúma, aký zámer mal evanjelista, keď takto rozpráva o slove alebo udalosti, alebo ich kladie do určitej súvislosti. Pravda nejakého rozprávania totiž vôbec nie je narušená tým, že evanjelisti podávajú Pánove slová a činy v rozličnom poradí a Pánove výroky nereprodukujú doslovne, ale ich vyjadrujú rozličným spôsobom, zachovajúc však pritom ich zmysel. (DS 3999d)

Keď exegéta nebude dbať na všetko to, čo sa týka pôvodu a kompozície evanjelií, a nevyužije správne chvályhodné úspechy novších výskumov, nesplní svoju úlohu, nepochopí totiž, čo svätopisci zamýšľali povedať a čo naozaj povedali.

Keďže z výsledkov nových výskumov vyplýva, že učenie a život Ježiša neboli jednoducho preto predmetom rozprávania,

aby zostali zachované v pamäti,

ale boli „hlásané“,

aby Cirkvi slúžili za základ viery a mravného poriadku,

exegéta, ktorý neúnavne skúma svedectvo evanjelistov, bude môcť hlbšie poukazovať

na stále platný teologický význam evanjelistov

a bude môcť plne osvetliť

potrebu a závažnosť výkladu predkladaného Cirkvou.

(DS 3999e)