Pius XII. Humani generis 1950
Prevzate z Wiki
Normy pre výklad neomylného Písma
Niektorí opovážlivo falšujú zmysle definície Vatikánskeho koncilu o Bohu ako pôvodcovi Svätého písma a oživujú už viackrát odsúdený názor, podľa ktorého neomylnosť Svätého písma sa vzťahuje iba na tie veci, ktoré hovoria o Bohu a o veciach mravov a náboženstva. Ba nesprávne hovoria o ľudskom zmysle posvätných kníh, do ktorého j zahalený božský zmysel, a jedine ľudskému zmyslu priznávajú neomylnosť. Pri výklade Svätého písma nechcú vôbec brať do úvahy analógiu viery a ani tradíciu Cirkvi. A preto podľa ich mienky učenie svätých Otcov a cirkevného magistéria treba do určitej miery hodnotiť podľa miery Svätého písma, a to tak, ako ho podľa čisto ľudskej metódy vykladajú exegéti, a nie naopak, Sväté písmo vykladať v duhu Cirkvi, ktorú Kristus Pán ustanovil za strážkyňu a vykladateľku celého posvätného pokladu (depozitu) pravdy zjavenej Bohom. (DS 3887)
Komentár k listu Biblickej komisie kardinálovi Suhardovi
Tento list (Biblickej komisie kardinálovi Suhardovi, pozri vyššie; DS 3863) jasne poukazuje na to, že prvých jedenásť hláv knihy Genezis predstavuje v opravdivom zmysle, ktorý majú exegéti ešte bližšie preskúmať a určiť, historický opis, aj keď sa nezhoduje s tým druhom historiografie, aký používali vynikajúci grécki alebo latinskí historici, alebo aj moderní odborníci, a že tieto hlavy podávajú jednoduchou a názornou formou, prispôsobenou chápaniu menej vyvinutého ľudu, pravdy, ktoré sú základom našej večnej pásy, ktorú máme dosiahnuť, a okrem toho ľudový opis začiatkov ľudstva a vyvoleného ľudu. Ak však dávni svätopisci aj niečo čerpali z ľudových rozprávaní – čo treba pripustiť -, nikdy neslobodno zabúdať, že konali tak podporení vnuknutím Božím, ktoré ich pri výbere a posudzovaní týchto prameňov uchránilo od akéhokoľvek omylu.
Čo bolo prevzaté do Svätého písma z ľudových rozprávaní, s nijako nedá porovnávať s mytológiami a inými podobnými vecami. Tie vyvierajú skôr z bezuzdnej fantázie než z úsilia o prostú pravdu, ktorá v posvätných knihách aj Starého zákona tak žiarivo vyniká, že spisovateľom našich posvätných kníh treba dať prednosť pred profánnymi spisovateľmi staroveku. (DS 3898)