Benedikt XV.:Spiritus Paraclitus /1920/
Encyklika pápeža Benedikta XV.
Spiritus Paraclitus
(1920)
Napriek jasnému stanovisku Leva XIII. a odsúdeniu modernizmu Piom X., musel Benedikt XV. ešte raz zasiahnuť
proti nesprávnym pokusom
riešiť otvorené otázky ohľadom Svätého písma.
V tejto encyklike sú podstate rozvinuté podobné základné myšlienky, ako ich predložil už Lev XIII.
Benedikt XV. musel protestovať predovšetkým proti nesprávnemu
výkladu toho miesta z encykliky Leva XIII., ktoré sa zaoberá
problémom historickosti (pozri DS 3290:
- Podnetom na vydanie encykliky bolo 1500. výročie smrti svätého Hieronyma, veľkého prekladateľa a exegétu Svätého písma.
Rozšírenie božského vnuknutia
na náboženský a svetský obsah Svätého písma
[...] Tieto predpisy a hranice nášho predchodcu [ohľadom názorov viacerých novších exegétov] iste prekročili tí, čo presadzujú rozoznávanie medzi hlavným alebo náboženským a vedľajším alebo profánnym predmetom Svätého písma. Pripúšťajú síce, že božské vnuknutie sa vzťahuje na všetky vety, ba aj na jednotlivé slová Písma, ale jeho účinok, predovšetkým slobodu od omylu a úplnú pravdu zužujú a obmedzujú iba na prvok hlavný alebo náboženský. Domnievajú sa, že iba to jedno, čo sa totiž týka náboženstva, Boh v Písmach zamýšľal a učil. Všetko ostatné, čo patrí do svetských vedných odborov a zjavenej pravde slúži iba ako nejaký vonkajší odev božskej pravdy, Boh iba dopustil a ponechal na pisateľovu nedostatočnosť. A tak sa netreba diviť, keď v prírodovedeckých, historických a podobných veciach sa v Písme nachádza mnoho, čo čo sa nedá zosúladiť s pokrokom dnešnej vedy. Mnohí tvrdia, že toto chápanie neprotirečí predpisom nášho predchodcu. Veď predsa vyhlásil, že svätopisci hovoria o veciach prírody podľa vonkajšieho zdania, ktoré môže byť klamlivé. (DS 3652)
Z pápežových slov jasne vyplýva, aké opovážlivé a nesprávne sú tieto tvrdenia. Iste Lev XIII. podľa Augustínovho a Tomášovho príkladu učil veľmi múdro, že treba počítať s vonkajším zdaním vecí. Ale toto vonkajšie zdanie vecí nevrhá na Sväté písmo nijakú škvrnu nepravdivosti. Veď zdravá filozofia učí, že zmysly pri bezprostrednom poznávaní vecí, ktorých poznanie je im vlastné, sa nemýlia.
Okrem toho [Lev XIII.] odmietol akúkoľvek odchodnosť, ako to nazývajú, medzi primárnym a sekundárnym obsahom, odstránil akúkoľvek dvojznačnosť a jasne poukázal na to, že ďaleko od pravdy sú tí, čo sa nazdávajú, že keď ide o „pravdu výpovede, netreba príliš skúmať, čo Boh povedal, ale skôr, prečo to povedal“.
Takisto učí, že božské vnuknutie platí pre všetky časti Písma bez výnimky a rozdielu a že do vnuknutého textu sa nemôže dostať nijaký omyl. „Bolo by však úplne nespravodlivé buď ohraničiť božské vnuknutie len na určité časti Svätého písma, alebo pripustiť, že sa svätopisec mýlil.“ (DS 3652)
Dejinná pravda Svätého písma
Od učenia Cirkvi, ktoré je dosvedčené svedectvom Hieronyma a iných cirkevných Otcov, sa nemenej odchyľujú tí exegéti, čo zastávajú mienku, že dejepisné state Písma sa neopierajú o absolútnu pravdu faktov, ale len o takzvanú relatívnu pravdu, o všeobecnú mienku ľudu. A toto sa odvažujú vyčítať zo slov pápeža Leva, keďže povedal, že možno preniesť zásady platné v prírodných vedách aj do historických vied. A tak tvrdia, že tak ako svätopisci hovorili o prírodných veciach podľa vonkajšieho zdania, aj o udalostiach mohli referovať bez svojho osobného poznania, teda len ako sa to podľa všeobecného chápania ľudu alebo podľa falošných svedectiev mohlo zdať; pritom neuviedli ani pramene svojho poznania, ani rozprávania iných neprijali za svoje. [...] (DS 3653)
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Prevzate z WIKI:
Encyklika pápeža Benedikta XV. Spiritus Paraclitus (1920)
- Napriek jasnému stanovisku Leva XIII. A odsúdeniu modernizmu Piom X., musel Benedikt XV. Ešte raz zasiahnuť proti nesprávnym pokusom riešiť otvorené otázky ohľadom Svätého písma. V tejto encyklike sú podstate rozvinuté podobné základné myšlienky, ako ich predložil už Lev XIII. Benedikt XV. Musel protestovať predovšetkým prosto nesprávnemu výkladu toho miesta z encykliky Leva XIII., ktoré sa zaoberá problémom historickosti (pozri DS 3290: Dogmatika: Magistérium: Tradícia a Písmo#Historické problémy). - Podnetom na vydanie encykliky bolo 1500. výročie smrti svätého Hieronyma, veľkého prekladateľa a exegétu Svätého písma.
Rozšírenie božského vnuknutia na náboženský a svetský obsah Svätého písma
[...] Tieto predpisy a hranice nášho predchodcu [ohľadom názorov viacerých novších exegétov] iste prekročili tí, čo presadzujú rozoznávanie medzi hlavným alebo náboženským a vedľajším alebo profánnym predmetom Svätého písma. Pripúšťajú síce, že božské vnuknutie sa vzťahuje na všetky vety, ba aj na jednotlivé slová Písma, ale jeho účinok, predovšetkým slobodu od omylu a úplnú prvadu zužujú a obmedzujú iba na prvokhlavný alebo náboženský. Domnievajú sa, že iba to jedno, čo sa totiž týka náboženstva, Boh v Písmach zamýšľal a učil. Všetko ostatné, čo patrí do svetských vedných odborov a zjavenej pravde slúži iba ako nejaký vonkajší odev božskej pravdy, Boh iba dopustil a ponechal na pisateľovu nedostatočnosť. A tak sa netreba diviť, keď v prírodovedeckých, historických a podobných veciach sa v Písme nachádza mnoho, čo čo sa nedá zosúladiť s pokrokom dnešnej vedy. Mnohí tvrdia, že toto chápanie neprotirečí predpisom nášho predchodcu. Veď predsa vyhlásil, že svätopisci hovoria o veciach prírody podľa vonkajšieho zdania, ktoré môže byť klamlivé. (DS 3652)
Z pápežových slov jasne vyplýva, aké opovážlivé a nesprávne sú tieto tvrdenia. Iste Lev XIII. podľa Augustínovho a Tomášovho príkladu učil veľmi múdro, že treba počítať s vonkajším zdaním vecí. Ale toto vonkajšie zdanie vecí nevrhá na Sväté písmo nijakú škvrnu nepravdivosti. Veď zdravá filozofia učí, že zmysly pri bezprostrednom poznávaní vecí, ktorých poznanie je im vlastné, sa nemýlia. Okrem toho [Lev XIII.] odmietol akúkoľvek odchodnosť, ako to nazývajú, medzi primárnym a sekundárnym obsahom, odstránil akúkoľvek dvojznačnosť a jasne poukázal na to, že ďaleko od pravdy sú tí, čo sa nazdávajú, že keď ide o „pravdu výpovede, netreba príliš skúmať, čo Boh povedal, ale skôr, prečo to povedal“. Takisto učí, že božské vnuknutie platí pre všetky časti Písma bez výnimky a rozdielu a že do vnuknutého textu sa nemôže dostať nijaký omyl. „Bolo by však úplne nespravodlivé buď ohraničiť božské vnuknutie len na určité časti Svätého písma, alebo pripustiť, že sa svätopisec mýlil.“ (DS 3652)
Dejinná pravda Svätého písma
Od učenia Cirkvi, ktoré je dosvedčené svedectvom Hieronyma a iných cirkevných Otcov, sa nemenej odchyľujú tí exegéti, čo zastávajú mienku, ž dejepisné state Písma sa neopierajú o absolútnu pravdu faktov, ale len o takzvanú relatívnu pravdu, o všeobecnú mienku ľudu. A toto sa odvažujú vyčítať zo slov pápeža Leva, keďže povedal, že možno preniesť zásady platné v prírodných vedách aj do historických vied. A tak tvrdia, že tak ako svätopisci hovorili o prírodných veciach podľa vonkajšieho zdania, aj o udalostiach mohli referovať bez svojho osobného poznania, teda len ako sa to podľa všeobecného chápania ľudu alebo podľa falošných svedectiev mohlo zdať; pritom neuviedli ani pramene svojho poznania, ani rozprávania iných neprijali za svoje. [...] (DS 3653)