Choď na obsah Choď na menu
 


Povod Biblie

13. 12. 2009

 

 

 

Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene./Jn 20,31/

 Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti,.../2 Tim 3,16/

Tým je aj prorocké slovo pre nás pevnejšie. A vy dobre robíte, že hľadíte naň ako na lampu, ktorá svieti v temnom mieste, kým nesvitne deň a nevzíde vo vašich srdciach zornica. Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad.Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle; ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha./2 Pt 1,19-21/

A zhovievavosť nášho Pána pokladajte za spásu, ako vám napísal aj náš milovaný brat Pavol podľa múdrosti, ktorá mu bola daná,tak ako vo všetkých listoch, keď v nich o tomto hovorí. Niektoré miesta v nich sú ťažko zrozumiteľné a neučení a neutvrdení ľudia ich prekrúcajú, ako aj ostatné Písma, na svoju vlastnú záhubu. /2Pt 3,15-16/.

Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti,aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo. /2 Tim 3,16-17

 

  Základné pojmy a náuku tohoto dôležitého textu:

2.1. Inšpirácia.

Predovšetkým sa zdôrazňuje, že biblické spisy sú Božieho pôvodu, lebo boli „napísané z vnuknutia Ducha Svätého“ (lat. Spiritu Sancto inspirante). Sväté písmo je teda Božia kniha, Boží spis, lebo jeho pôvodcom, autorom je Boh, lebo bolo inšpirované Duchom Svätým. Slovo inšpirácia, ktorým sa označuje mimoriadny Boží vplyv pri vzniku biblických spisov, pochádza z 2 Tim 3,16: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté“ (gréc. theópneustos, lat. divinitus inspirata = božsky inšpirované). Myslí sa tým charizmatický vplyv, ktorým sa Boh stáva prvotným autorom Svätého písma, kým svätopisec ostáva v plnom zmysle druhotným autorom biblického spisu. Termínom inšpirácia sa teda označuje súhra Božej a ľudskej spolupráce vo chvíli, keď sa Božie slovo „stáva knihou“. Božie autorstvo spočíva v tom, že Boh použil pri písaní biblických textov ľudských autorov tak, aby pod jeho priamym vplyvom, pôsobením a vedením napísali všetko to a len to, čo chcel on. Treba tomu rozumieť tak, že všetko, čo podniká ľudský spisovateľ pri písaní týchto textov, odohráva sa pod priamym vplyvom Božej moci, múdrosti a vôle.

Tento účinný Boží zásah pôsobí v oblasti rozumu a slobodnej vôle ľudského autora ako svetlo, sila a asistencia, kedykoľvek uvažuje a rozhoduje o niečom, čo má vzťah k písaniu biblického textu. Pritom je však ľudský spisovateľ opravdivým autorom, lebo v plnej miere používa pri písaní svoj rozum a slobodnú vôľu, svoje vlohy, kultúru, reč a štýl, čiže zachováva si originalitu a charakteristické črty svojej osobnosti a uplatňuje svoje spisovateľské schopnosti, a tak svojím vlastným spôsobom vyjadruje to, čo mal v úmysle napísať. Teda počína si ako ktorýkoľvek spisovateľ: rozhoduje sa dačo napísať, zbiera si materiál, usporaduje a spracúva ho, vyjadruje sa pomocou zaužívaných literárnych foriem, spôsobom myslenia a rozprávania svojej doby, dáva svojmu dielu definitívnu podobu a vydáva ho. Preto sa biblické knihy z rečového, historického, kultúrneho a literárneho hľadiska často podobajú spisom starovekého Blízkeho východu, majú s nimi spoločnú látku, štýl, spôsob vyjadrovania a pod., lebo vznikli v tom istom kultúrnom a historickom prostredí. Čo sa však týka ich náboženského obsahu, ideí a posolstva, podstatne sa od nich líšia: v biblických spisoch sa všetko podáva v kategóriách a vo svetle absolútneho monoteizmu, kým v mimobiblickej literatúre sa odzrkadľujú polyteistické predstavy starovekých náboženstiev.

2.2 Božie zjavenie. Podľa dogmatickej konštitúcie Dei Verbum je obsahom Svätého písma Božie zjavenie, čiže Bohom zjavené pravdy, cez ktoré „chce Boh vyjadriť samého seba a večné rozhodnutie svojej vôle o spáse ľudí“ (č. 6). „Týmto zjavením (lat. revelatio) sa teda neviditeľný Boh (porov. Kol 1,15; 1 Tim 1,17) vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33,11; Jn 15,14-15) a s nimi žije (porov. Bar 3,38), aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva. Tento plán zjavenia (lat. revelationis oeconomia) sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré medzi sebou vnútorne súvisia, takže Božia činnosť v dejinách spásy odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami a slová zasa ohlasujú skutky a objasňujú v nich skryté tajomstvo. Hĺbka pravdy, ktorá sa odhaľuje týmto zjavením o Bohu a o spáse človeka, nám žiari v Kristovi, ktorý je prostredníctvom a zároveň plnosťou celého zjavenia“ (č. 2).

2.3. Neomylnosť. Dôsledkom biblickej inšpirácie, Božieho pôvodu biblických spisov a Božieho zjavenia, je neomylnosť (lat. inerrantia) Svätého písma. Spočíva v tom, že v ňom nie je nijaký omyl ani klam, pokiaľ ide o učenie, od ktorého závisí spása človeka. Po Druhom vatikánskom koncile sa vyzdvihuje najmä pozitívny význam neomylnosti a hovorí sa o „pravdivosti“ Písma. V dogmatickej konštitúcii o Božom zjavení sa to osobitne zdôrazňuje slovami „knihy bezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh vo Svätom písme zaznačenú na našu spásu“ (porov. č. 11). Neomylnosť Písma teda neznamená, že v Biblii, ktorá je Božím slovom, niet omylu z hľadiska historických alebo prírodných vied, ale že Sväté písmo bezpečne, verne a bez omylu učí pravdu dôležitú pre našu spásu. V tomto zmysle stojí za Bibliou Božia autorita a má záruku neomylnosti (lat. infallibilitas), čiže nemôže uviesť do omylu alebo pomýliť. A preto ani to, čo je nesprávne alebo nepresné podľa profánnych vied, neslobodno brať izolovane a zjednodušene a pokladať za „omyl“, ale treba to brať i posudzovať v celkovom rámci biblického posolstva (t.j. to, „čo Biblia učí“) z hľadiska spásnej funkcie Božieho slova.

2.4. Kánonickosť. Všetky inšpirované spisy a ich časti sú zozbierané v kánone (z gréc. kanón = norma, meradlo), čiže v zozname biblických kníh, a preto sa nazývajú i kánonické. Teda to, ktoré texty sú inšpirované a patria do Svätého písma, vieme z úradných cirkevných zoznamov a zo štúdia cirkevného podania. Hlavné kritériá, podľa ktorých Cirkev v prvých storočiach zaraďovala spisy do biblického kánona, bol ich apoštolský pôvod, ich verejné používanie vo väčšine cirkevných obcí a ich súlad s „pravidlom viery“ (lat. regula fidei), tradovaným od apoštolov a používaným pri príprave na krst. Kánonickosť teda znamená, že dané spisy sú Božieho pôvodu, „boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého a ako také boli zverené Cirkvi“ (porov. DV č. 11). Spisy Starého zákona prevzala Cirkev od Ježiša Krista a jeho apoštolov v takom počte, ako boli uvedené v gréckom preklade Septuaginty (= „Sedemdesiatich“), kým spisy Nového zákona postupne zozbierala a vložila ich do zoznamu inšpirovaných kníh. Tento zoznam bol už koncom 4. storočia úplný a v celej Cirkvi všeobecne známy a prijatý. Na IV. sesii všeobecného Tridentského koncilu 8. apríla 1546 ho definitívne schválili a slávnostne zverejnili.

Vzhľadom na časový odstup prijatia posvätných kníh do kánonu sa bežne hovorí o „protokánonických“ a „deuterokánonických“ biblických spisoch (z gréc. prótos = prvý, prvotný a déuteros = druhý, druhotný). „Protokánonické spisy“ sú tie biblické knihy Starého a Nového zákona, ktoré Cirkev hneď, takmer bez námietok alebo diskusií o ich inšpirácii, prijala do kánonu Svätého písma. „Deuterokánonické spisy“ sú tie, ktorých kánonickosť neuznávali hneď od začiatku a bez ťažkostí v celej Cirkvi. Sú to však inšpirované biblické spisy, a preto sú zaradené spolu s „protokánonickými spismi“ do kánonu Svätého písma. V Starom zákone sú „deuterokánonické“ tie texty, ktoré vznikli v hebrejčine (niektoré v aramejčine), ale sa zachovali iba v gréckom preklade Septuaginty ako Tob, Jdt, Sir, Bar1 Mach, alebo boli napísané už po grécky ako Múd2 Mach a niektoré dodatky k Dan a k Est. „Deuterokánonické spisy“ Nového zákona sú Hebr, Jak, 2 Pt, 2 Jn, 3 Jn, JúdZjv.

2.5. Autentickosť a pseudonymita. V súvise s inšpirovanosťou a kánonickosťou biblických spisov sa často hovorí aj o ich autentickosti (z gréc. authentikós = pôvodný, pravý). Týmto termínom sa vyhlasuje, že daný spis alebo spisy naozaj napísal autor, ktorému sa pripisujú, lebo ich štýl, reč, náuka ladí s osobnosťou a so spôsobmi uvádzaného, predpokladaného alebo tradíciou potvrdeného autora.

Pri riešení otázky autenticity nemožno obísť ani problém pseudonymity (z gréc. pseudónymos = s nepravým menom). Za čias helenizmu, od Alexandra Veľkého (r. 336-323 pred Kr.) do vzniku Rímskej ríše (r. 31 pred Kr.), to bol bežný spôsob písania a používal sa aj v novozákonnom období. Spočíval v tom, že anonymní autori pripisovali svoje diela vynikajúcim historickým alebo náboženským osobnostiam, aby takto zabezpečili svojim literárnym výtvorom väčšiu autoritu a prestíž. Ani biblická inšpirácia nevylučuje možnosť pseudonymity, lebo pri podávaní Božieho

 

 

 

2.vatikansky koncil dava na otazku povodu Biblie odpoved

v dogmatickej konstitucii o Bozom zjaveni DEI VERBUM:

"Bohom zjavené pravdy, ktoré sú v knihách Svätého písma vyjadrené a zachované, boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého a ako také boli zverené Cirkvi.Na napísanie posvätných knih si Boh vyvolil ľudí a použil ich tak, že oni uplatnili svoje schopnosti a sily, no On účinkoval v nich a skrze nich, aby napísali ako skutoční autori všetko to a len to, čo On sám chcel, Keďže teda všetko, čo inšpirovaní autori čiže svätopisci tvrdia, treba pokladať za výrok Ducha Svätého, musí sa uznať, že knihy Písma bezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh vo Svätom písme zaznačenú na našu spásu…“ .