Kral David
Zdroj : IMPULZ
http://www.impulzrevue.sk/article.php?588
Podľa biblického rozprávania sa však Šaul po istom čase znepáčil Bohu a Boh si sám vyvolil za jeho nástupcu Dávida, najmladšieho spomedzi ôsmich synov Betlehemčana Jišaja (Izaiho / Jesseho [5]). Hoci bol Dávid na toto svoje poslanie vyvolený ešte vo veku chlapca (pozri 1 Sam 16), vlády sa skutočne ujal až po Šaulovej tragickej smrti na vrchu Gilboa (Gelboe), čo bolo pravdepodobne viac ako desaťročie po jeho predurčení.Biblické texty pomerne naširoko opisujú Šaulovu rastúcu žiarlivosť vo vzťahu k Dávidovi a na druhej strane Dávidovu úctu k Šaulovi ako k „Pánovmu pomazanému“. Za takýmto pohľadom na Dávida treba pravdepodobne vnímať určité prvky neskoršej idealizácie. Asi reálnejší pohľad na Dávida poskytujú texty, ktoré ho v jeho mladosti predstavujú ako kapitána žoldnierov, ktorého služby spočiatku využíval aj samotný kráľ Šaul (1 Sam 18,5), neskôr však so svojou družinou žoldnierov pôsobil na vlastnú päsť, istý čas bol dokonca aj na opačnej strane v službách Achíša (Achisa), vládcu z filištínskeho mesta Gat (Gét).Po Šaulovej smrti sa najprv jeho nástupcom stal jeho najmladší syn Ešbál (Esbál), ktorý je v 2 Sam vždy nazývaný Iš-bošet (Isboset).[6] Podľa 2 Sam 2,9 panoval „nad Giládom (Galaádom), nad Ašúranmi (Aserom), nad Jizreelom (Jezraelom), nad Efraimom, nad Benjamínom a nad celým Izraelom“, čo pravdepodobne označuje nie príliš veľké územie severne od Jeruzalema. Je možné, že práve tomuto istému územiu vládol aj jeho otec Šaul. Z toho by potom plynulo, že Judsko a územia južne od Jeruzalema, vlastne neboli súčasťou Šaulovho kráľovstva.Podľa biblického podania sa však Dávid ujal vlády na týchto južných územiach Judska až po smrti Šaula. Požiadali ho o to významní muži Judska (2 Sam 2,3), ktorí poznali úspešnosť Dávida a jeho žoldnierov. Dávidovým sídlom sa stal Hebron, kde Dávid údajne panoval sedem a pol roka (2 Sam 2,11; 5,5).[7] Aj vzhľadom na chýbajúce významnejšie archeologické nálezy z Hebronu z 10. st. pr. Kr. ťažko predpokladať nejakú organizovanejšiu formu Dávidovho panovania v Hebrone. Biblické texty týkajúce sa tohto obdobia v podstate iba informujú o vojenských konfliktoch Dávidovho kráľovstva so severným, Ešbálovým kráľovstvom.Ešbálova vláda však trvala iba dva roky (2 Sam 2,10). O zvyšných vyše piatich rokoch na území severne od Judska Biblia neuvádza žiadnu zmienku. J. Alberto Soggin [8] pomerne presvedčivo argumentuje, že dvojročná vláda Ešbála zodpovedá skôr posledným rokom Dávidovho panovania v Hebrone. Po smrti Šaula severnú časť Izraela mohol spravovať Šaulov veliteľ Avner – mohlo to byť kvôli Ešbálovmu nízkemu veku [9] – a teda až neskôr by sa tam na základe dynastického princípu ujal skutočnej vlády Šaulov najmladší syn Ešbál.Aj počas dvojročného Ešbálovho panovania Šaulov veliteľ Avner zohrával kľúčovú úlohu. Postupne však prešiel na stranu Dávida a začal presadzovať myšlienku, že Dávid by mohol byť kráľom aj v severnom Izraeli. Avner sa však Dávidovej vlády v severnom Izraeli nedožil: Dávidov veliteľ Joav (Joab), ktorému Avner predtým zavraždil brata, vykonal na ňom svoju krvnú pomstu. Krátko nato bol zavraždený aj Ešbál z nie celkom jasných dôvodov, čo vrhá istý tieň podozrenia zo spoluúčasti na tejto vražde aj na samotného Dávida.
Po Ešbálovej smrti prišli predstavitelia Izraela za Dávidom do Hebronu a sami ho požiadali, aby panoval „nad celým Izraelom a Júdom“ (2 Sam 5,5), pričom výraz „celý Izrael“ by tu mohol označovať územie Šaulovho kráľovstva, ktoré by sa takto prijatím Dávida za kráľa rozšírilo o Judsko. Pravdepodobne krátko po svojom pomazaní za kráľa sa Dávid rozhodol zaútočiť na mesto Jeruzalem, ktoré sa nachádzalo presne medzi severným Izraelom a Judskom, no bolo v rukách kanaánskych Jebuzejcov. Dávidovi sa podarilo Jeruzalem dobyť a pre jeho dobrú, strategickú polohu si ho potom vyvolil za svoje nové hlavné mesto.