Choď na obsah Choď na menu
 


Pius XII: Sempiternus Rex /1951/

14. 9. 2010

 

 

"Preto ...  treba povedať, že

v Bohu je jedna prirodzenosť a tri osoby,

Kristovi však jedna osoba a dve prirodzenosti."

 

 

Encyklika pápeža Pia XII,

 Sempiternus Rex

(1951)

K 1500. výročiu Chalcedonského koncilu (451) (pozri pozn. 173; č.1778)

vydal Pius XII. Encykliku „Sempiternus Rex“, v ktorej objasnil význam tohto koncilu pre ucenie 

 o primáte Ucitelskeho uradu cirkvi  pre kristológiu .

Prinášame tu z nej úryvok, ktory  sa dotýka otázok vývoja dogiem, dejín dogmatických pojmov, otázok, ktorymi sa dokumenty magistéria sotva zaoberali. Pojmová artikulácia zjavenej pravdy má svoje dejiny. Zatialco  encyklika „Humani generis“ právom prízvukuje, že táto historickosť dogmatických formulácií neznamená právo na svojvoľnosti v dnešnej teológii a na emancipáciu pod magistéria (veď práve vážne chápaná historickosť nedovoľuje romantickú repristináciu minulých čias ani v dejinách ducha a tým menej v dejinách dogiem),

táto encyklika  poukazuje na to, že

existujú dejiny dogmy,

a preto  lepšie chápeme učenie Cirkvi, keď pri jeho výklade sa náležite skúma a zohľadňuje aj táto skutočnosť.

Keď sa pýtame, [...] odkiaľ je to, že vyjadrovanie Chalcedonského koncilu prezrádza takú jasnu účinnosť pri zamietnutí bludu, tak sa nám zdá, že dôvod je predovšetkým v tom, že sa tam používaju skutočne výstižné výrazy, ktoré mali vylúčiť akúkoľvek dvojznačnosť.

V chalcedonskom vieroučnom dekréte sa slová

osoba a hypostáza (prosópon a hypostasis)

používajú v tom istom význame;

 slovo príroda (fysis)

naproti tomu má iný význam a nikdy sa nepoužíva vo význame uvedených výrazov.

 Preto sa kedysi nestoriovci a eutychovci mylne domnievali, a dnes to tvrdia niektorí historici, že Chalcedonský koncil opravil závery Efezského koncilu.

Naopak: ten druhý zdokonaľuje prvý, ale tak, že rovnomerné zjednotenie základného kristologického učenia na Druhom a Treťom konstantinopolskom koncile ešte ostrejšie vystupuje do popredia. Žiaľ, niektorí starí protivníci Chalcedonského koncilu, takzvaní monofyziti, zamietli takú jasnú, pravú a neporušenú dogmu, lebo niektoré výrazy starších autorov chápali nesprávne. Eutycha, ktorý hovoril nerozumne o zmiešaní Kristových prirodzeností, síce odmietli, no tvrdošijne sa držali známej formuly “je len jedna vtelená prirodzenosť Božieho slova“, ktorú používal Svätý Cyril Alexandrijský ako tradovanú od svätého Atanáza, no v pravovernom zmysle, lebo výrazom príroda rozumel výraz osoba.

 Otcovia

Chalcedonu týmito výrazmi rozdrvili akúkoľvek dvojznačnosť a akúkoľvek nejasnosť: aplikovali totiž odbornú reč trojičnej teológie na vtelenie Pána

a stotožnili preto na jednej strane výrazy prirodzenosť a podstatu (usia),

ako aj výrazy osoba a hypostáza na druhej strane

a chceli, by sa tieto dvojice výrazov prísne od seba odlišovali, kým uvedení inoverci stotožňovali prirodzenosť s osobou, nie s podstatou, bytosťou.

Preto podľa zaužívaného a bezchybného pôsob vyjadrovania treba povedať, že

v Bohu je

 jedna prirodzenosť a tri osoby,

v

Kristovi však

 jedna osoba a dve prirodzenosti.